Vážení študenti práva (a nielen Vy) pokračujeme zadarmo v praktických skúsenostiach a v šírení osvety a monitoringu, ktorý zaznamenávame do našej histórie budovania demokracie po slovensky.
Boj za spravodlivosťou pokračuje. Ako to už býva často si ani nevšimneme, že najťažšie sa k svojej pravde dostaneme práve tam, kde by sme si povedali, že tu krivda sa nikomu nemôže stať. Ale vždy sa vyskytuje v inom čase a na inom mieste. O (ne)dodržiavaní zákonov som tu písala dosť a viac než dosť. Žiaľ. Zistila som, že dodržiavaním zákonov sa dá páchať aj krivda. Kto je na vine?
Kam sa posunulo dokazovanie v súdnych sporoch? Už prípad exposlankyne parlamentu ukazuje katastrofický scenár jednej súdnej kauzy, ktorá je stále príčinou nehospodárnosti súdneho konania a ďalším dôkazom, že sudcovský stav je devalvovaný na bezprávnu elitu.
Až bomba zastavila klamstvá advokáta Úradu pre regulácie sieťových odvetví
Vážení študenti práva (a nielen Vy), je už všeobecne známe, že k základným podmienkam skutočného zlepšenia vymožiteľnosti práva a fungovania justície pritom patrí nielen nezávislosť, ale aj primeraná a sankcionovaná zodpovednosť sudcov a prokurátorov za ich profesionálnu prácu. Ak sa fungovanie súdnictva a vymožiteľnosť práva zlepší, čo len o 10 percent, pomôže to ekonomike, čestnému podnikaniu a lepšiemu a menej korupčnému využívaniu našich daní štátom. Pomôže to aj spravodlivosti a morálke spoločnosti.
Prečo bratislavské súdy nepoužívajú digitálny záznam v súlade so zápisnicou. . . . . . .
Dajme si otázky: Prečo ten či ten súd zámerne koná, prečo má za cieľ vyvolať v žalobcovi únavu a rezignáciu, prečo má za cieľ, aby žalobca prijal rozhodnutie v jeho neprospech ako oslobodenie od zdĺhavého procesu, ktorý žalobca sám začal vlastným podaním v presvedčení práva a v dôvere k právnemu systému. Prečo sa súdny proces neudržuje v medziach legitimity a zákonnosti podľa procesných predpisov? Prečo sudca či sudkyňa nerozhodne okamžite, keď jej to zákon káže? Vari paragrafy umožňujú obchádzať povinnosť rýchleho a spravodlivého rozhodovania? Môže nevedomý/nevedomá a nedostatočne vzdelaný/vzdelaná sudca/sudkyňa reprezentovať náš právny systém a môže samostatne rozhodovať? Dokazuje to aj môj prípad exposlankyne parlamentu proti Úradu pre reguláciu sieťových odvetví o zaplatenie dvoch mesiacov výpovednej doby.Prečo tak jasnú kauzu súd prekvalifikoval na pracovný spor? Veď už ôsmy rok sa „vlečúci“ spor, kde sa menia sudcovia a advokáti stráca na odbornosti. A potom niet divu, že žalovaný Úrad pre reguláciu sieťových odvetví ôsmy rok dokazuje, že pácha trestný čin nevyplatenia mzdy.
Je možné, aby sa na Okresnom súde Bratislava II „stratila“ kauza zdravotnej sestry pracujúcej v bratislavskej nemocnici, ktorej žalobu som podala v roku 2013? Alebo sa „zamietla pod koberec“?
Pripomínam: v Zápiskoch z parlamentu prinášam autentické svedectvo obete mobbingu – zdravotnej sestry, ktorá prišla do poslaneckej kancelárie v decembri 2012. Poslala ju za mnou obeť mobbingu na pracovisku – Ústav pamäti národa, s ktorou sa stretla u lekárky. Obeť mobbingu si prevzala výpoveď dňa 6. 12. 2012. V zákonnej lehote sme predložili žalobný návrh na Okresný súd Bratislava II. Sudkyňa na Okresnom súde Bratislava II otvorila pojednávanie. Začala vypočúvať obeť mobbingu. Už prvé otázky zneli v ušiach veľmi despoticky. Kvapky potu sa objavili na tvári zdravotnej sestry. S otvorenými očami pozerala na sudkyňu. Otázky lietali vzduchom. Atmosféra bola dusivá. Sudkyňa neúnavne pridávala otázky s cieľom, prečo si myslíte, že ste bola na pracovisku diskriminovaná.
„Pani sudkyňa, zrušenie môjho pracovného miesta bolo iba bodkou za mojím dvojročným bojom za rovnaké pracovné podmienky v práci ako mali moji kolegovia. Po porade, ktorá sa konala dňa 27.8.2012, som listom riaditeľovi nemocnice MUDr. M. B. oznámila a na vedomie dala pani M. a vedúcej oddelenia platených služieb pani B., že budem toto ich šikanovanie a diskrimináciu na pracovisku riešiť súdnou cestou.
Spôsob, akým mi p. M. dala ukončenie pracovného pomeru určite nie je štandardný. V čase keď zrušili moje pracovné miesto o čom som nevedela, zrušili aj jedno miesto na vrátnici a tiež miesto diétnej sestry. Každá z nemocníc má svoje personálne oddelenie, nemocnica na Antolskej, Kramáre, Mickewiczova a dokonca aj svoju vedúcu personálneho oddelenia a každý zamestnanec svojho priameho nadriadeného. Okrem mňa. Ja jediná som podľa slov p. M. mala priameho nadriadeného v Ružinove, napriek tomu, že som pracovala na Mickiewiczovej.
Pani M. bola prítomná pri druhej pracovnej porade na našom oddelení, kde som sa pokúšala opakovane poukázať na nerovnaké zaobchádzanie na pracovisku. Pretože sa po porade situácia na pracovisku ešte viac vyhrotila a p.M. ako jediná prejavila trochu pochopenia, dohodla som si telefonicky osobné stretnutie na 6.12.2012.
Určite som nechcela od p. M., aby mi opravila počítač, ako naznačovala vo svojej výpovedi. Chcela som s ňou hovoriť o neznesiteľných pracovných podmienkach. A o tom, že si kolegyne nechali jeden počítač len pre seba, kde ja jediná som nevedela heslo. P. H. väčšinou brala dovolenku, keď sme mali spolu robiť. Vedenie nemocnice bolo dokonca také ústretové k p. H., že jej umožnilo sedieť v hornej kancelárii, bez počítača a teda bez možnosti pracovať ,ten jeden alebo dva dni keď nám spolu vyšli zmeny.
Nie je ťažké si vypočítať, že takto by pani H. nestačila ročná dovolenka na to, aby sme sa nestretli v práci. Situácia na pracovisku sa stávala neznesiteľná. Izolovali ma od všetkých informácii. P.H. poodnášala všetky dokumenty do hornej kancelárie a zapečatenú obálku s rezervným kľúčom dala na vrátnicu s tým, že kľúče môžu vydať všetkým pracovníčkam referátu okrem mňa. Kolegyňa z vrátnice mi otvorene povedala, že sa so mnou už nemôže kamarátiť, lebo sa bojí, že ju k vôli tomu vyhodia. Dostala som nálepku ako v nejakom koncentráku „na vyhodenie“.
Každý deň som chodila do práce s obavami, čo si zase „dievčatá“ spolu s pani H. na mňa nachystajú. A neštítili sa ničoho. Prišlo aj na stratené spisy, výmenu zámku v kancelárii, schované diagnózy pacientov. Obrátila som sa listom na p. B., vedúcu všetkých referátov platených služieb, ale nereagovala na môj list.
Celé dianie na pracovisku nemocnice od schôdze dňa 27.8.2012 smerovalo k jedinému cieľu, aby som „dobrovoľne“ podpísala dohodu. P.M. vedela, že prídem dňa 6.12.2012, preto už pred tým pripravili rozviazanie pracovného pomeru dohodou. Ešte som ani neotvorila ústa, keď povedala, že má niečo pre mňa a podala mi papier s dohodou do ruky. Bola som šokovaná. Opýtala som sa ešte, aké mám iné možnosti a p. M. povedala, že sú, ale nie sú vhodné pre mňa. Vedela som, že nemá význam odporovať, v zamestnaní to bolo také zlé, že už horšie to byť nemohlo. Alebo mohlo, keby som to nepodpísala. Zarazil ma len ten dátum dňa 6. 12. 2012. Zamestnávateľ jednoznačne využil všetky možnosti, od šikanovania, ignorácie a priamej diskriminácie až po moment prekvapenia a dôveru, ktorú som mala voči pani M. na podpísanie dohody.“
Sudkyňa rozhodla. Aj v tomto prípade sa „právny kolotoč“ zatočil na Krajský súd v Bratislave. A tu sa stopy stratili. Do dnešného dňa 19.05.2023. Tak, aká je to vizitka našej spravodlivosti po slovensky?
Téma psychického násilia sa nám preniesla do pojednávacích miestností. So sebou si nesie týraných zamestnancov so všetkými negatívnymi dopadmi na zdravie a na život jednotlivcov ako aj celej spoločnosti, keď je to tu takým zvykom.
Pri nastavení súdneho systému stačí jedna kvalitne a odborne napísaná žaloba a jej preštudovanie sudcom spolu s právnym úkonom skončenia pracovného pomeru. Inak nás čakajú zdĺhavé súdne konania, ktoré vo veľkej miere ohrozujú kvalitu súdneho konania a v neposlednom rade odbornosť sudcu a advokátov. Aj v mojom volebnom programe z roku 2012 (https://www.mojevideo.sk/video/26347/marika_ritomska_1_vystupenie_v_nr_sr_2012.html a teraz v pokračujúcom projekte Inštitútu ochrany ústavných práv sa len potvrdilo, že tu zlyhal a zlyháva ľudský faktor. LEBO z hľadiska súčasného nastavenia súdnych sporov v pracovnom práve (a nielen tam) si stále neuvedomujeme nedostatky legislatívy.
https://blog.sme.sk/ritomska/politika/socialna-patologia-nasej-justicie
Vážení študenti práva, každý sa nám tu oháňa sociálnym cítením, demokraciou, morálkou, ľudskými právami a pomocou našej osvety aj ľudskou dôstojnosťou. Ale pod heslami ľudských práv si mnohí vybudovali svoju politickú kariéru a stále zbierajú politické body. Problémy občanov nechcú riešiť. Politikov a rovnako aj štátnych úradníkov treba posudzovať nie podľa toho, čo hovoria, ale podľa toho, čo robia. A keď sa na nich pozrieme z tejto strany, tak zistíme, že mnohým z nich nejde o ľudské práva, ale o dobrý biznis, ktorý dokážu vytrieskať ešte aj z nešťastia ľudí. Pomaly dochádza aj v novinárskej brandži k širšej aktivite podávania informácií. Ale POZOR stále sme len na Slovensku. Pokračovanie v ďalšom príspevku.
Prepáčte, ale dĺžka článkov je... ...
Celá debata | RSS tejto debaty