Novinári priniesli zdvihnutý prst Anny Záborskej

20. mája 2020 10:11, Prečítané 23 972x, anzelma1234, Nezaradené

Takto zase píšu novinári o našich politikoch. Pozrime sa na to bližšie:

Politici majú vlastné motivácie, ktoré nie sú zosúladené s blahobytom v spoločnosti. Do politických funkcií sa nedostávajú svätci. Ale je to presne naopak. Nie ten najschopnejší a najspravodlivejší politik, ale ten politik s najostrejšími lakťami, bez zábran a hanby sa dostane na vrchol politického rebríka. Naša demokracia si nikdy nevybudovala žiadne zásady, preto sa veľmi ľahko premenila na totalitarizmus. Všade sa hľadali možnosti, kde by sme mohli ovládnuť väčšinu ľudí a získať moc. Najľahšie to bolo pomocou zákonov.

Všetci občania sa na túto štruktúru moci ticho pozerali.

„Predkladajte zákony, lebo to je vôľa našich voličov.“ počúvala som v klube OĽaNO.

„Ale to nie je pravda“ vravela som. „Zbedačený slovenský národ nepotrebuje toľko zákonov. Potrebuje riešiť bezprávie. Potrebuje konať.“

Všetko v hnutí OĽaNO, ktoré som tam navrhovala, ostávalo ako hlas volajúceho na púšti.

A poďme ďalej. Aká je politika naša slovenská. Politici „predávajú“ privilégiá podnikateľských skupín, zamestnávajú známych a ich známych v štátnej sfére, vymýšľajú nové prekážky na vstup na trhy alebo zachraňujú spriatelených podnikateľov z verejných zdrojov. Čím ďalej sú od voliča, tým menej vidíme spätnú väzbu, ktorá by korigovala správanie politikov a kariérnych byrokratov. Trvá to už tridsať rokov. Ako všetci už na vlastných skúsenostiach vieme, štát poškodzuje rodiny ekonomicky a tiež sociálne už niekoľko desaťročí. Polovicu príjmov, ktoré rodina zarobí, musí poukázať štátu a ten to prerozdelí podľa politických a ideologických záujmov. To je násilné okrádanie, resp. výpalníctvo. Rodina nemá možnosť akumulovať majetok, lebo jej vlastnícke práva sú porušované štátom. Podnikanie je úzko prepojené s politickou sférou, na úrovni ktorej sa rozhoduje o prerozdelení bohatstva.

Poslankyňa Anna Záborská sa stala spolupáchateľkou zla

Zopakujem skúsenosti z poslaneckého „remesla“: Dosiaľ platilo, že poslanec Národnej rady Slovenskej republiky nie je zvolený z určitého miesta či obvodu, a preto je anonymný voči konkrétnym voličom a nie je viazaný na volebný okrsok. Všetci poslanci sú plne závislí za nomináciu a úspech vo voľbách od šéfa alebo centrály strany. Poslanec Národnej rady Slovenskej republiky nemá konkrétnych voličov, ktorým by bol zodpovedný za svoje pôsobenie v parlamente. Náš systém zaručoval, že bez strany sa do parlamentu určite nik nedostal. Poslanec mohol zostať v úzadí, ale nemal vlastný zdroj legitimity voči straníckej disciplíne, ak si chcel presadiť svoj názor.

Demokracia však počítala s týmto úskalím a dokázala sa brániť. Totiž, keď raz strana niekoho nominovala, zároveň riskovala, že svojím zvolením si poslanec počas volebného obdobia bude odvíjať vlastnú legitimitu z titulu členstva v parlamente, a nie strany. Teda najskôr bol poslancom Národnej rady Slovenskej republiky a až potom straníkom. Dnes už táto cesta neprospieva národu, lebo tam treba mať spätnú väzbu od občanov. Príkladom je poslanec Ján Podmanický, ktorý oznámil vystúpenie zo SMERu.

https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/551935-smer-sa-konzervativcov-radsej-zbavi-podmanicky-odchadza-sam/?utm_source=pravda&utm_medium=mailing&utm_campaign=Denn%C3%BD+s%C3%BAhrn+v%C5%A1eobecn%C3%A9ho+spravodajstva

Pozrime sa na úlohu poslanca z pohľadu Ústavy SR. Komu z občanov pomôže poslanec parlamentu? Veď sa zaoberajú ľudskými právami a rôznymi druhmi násilností.. A pozrime sa pod pokrievku našich politikov. Prinášam úryvok z mojej knihy, ako som sa stala poslankyňou parlamentu:

„Prečo ma moja šéfka stále posiela preč z nezávislého úradu? Za tým musí byť niečo väčšie. Kam sa chodí poradiť? Ako sa šepkalo na úrade, má právnika, za ktorým chodí na právne rady konzultovať. Je to doktor práv z ústavného súdu Slovenskej republiky. A kto to pre ňu chodí pred úrad na červenom aute? To je doktor práv, ktorý má advokátsku kanceláriu v Banskej Bystrici. Na úrade mu zohnala prácu. Ako dokázala presvedčiť predsedu úradu? Zostávalo záhadou.

Nášmu nezávislému úradu začala pomáhať advokátska kancelária s právnymi radami. A za právne rady si nechali poriadne zaplatiť. A peniaze úrad získal ako? Moja šéfka začala „šetriť“. Najprv mi nenavrhla odmeny, ktoré sa na ÚRSE rozdávali štyrikrát za rok a na konci roka mi nepriznala ani služobné hodnotenie. Peniaze sa zo štátneho rozpočtu presúvali na advokátsku kanceláriu. A pán predseda úradu Holjenčík podpísal zmluvu s advokátskou kanceláriou. Samé intrigy a samé intrigy. Pred týmito intrigami sa na úrade báli všetci štátni úradníci. Všetci sa len ticho prizerali.Aby neprišli o pracovné miesto.

Ja som sa pred touto pliagou úradu , kedy ma moja šéfka vytláčala z pracoviska, „zachránila“ u lekárky. Moja lekárka vôbec nebola prekvapená, že som k nej prišla.

Hneď sa spýtala: Chcete aj psychiatra?

Bola som prekvapená a reagovala som . A to treba?

Každého zamestnanca, kto má v práci mobbing tam posielam. – povedala mi.

Čakáreň u psychiatra bola preplnená. Prečo sem títo ľudia prišli. Všetci ticho sedia a pozerajú do prázdna. Skúsim sa spýtať vedľa mňa sediacej mladej dámy. Potichu mi vysvetľuje, aké má problémy v práci.

V ambulancii sa ma psychiatrička spýtala, aké mám problémy. Viete mám zlé pocity, keď mám ísť do práce. Nemôžem dobre spávať. Ani cez víkend nemám možnosť si oddýchnuť.

Tak Vás nechám doma, príďte o dva týždne a riešte si svoju situáciu, – nezabudla dodať psychiatrička. Tieto slová mi rezonovali v ušiach celé dva týždne, kým som sa znovu neocitla v psychiatrickej ambulancii. Tentokrát som psychiatričku informovala:

„Pani doktorka, už si zbieram podpisy ako kandidátka na nezávislú poslankyňu v komunálnych voľbách.

Psychiatrička uznanlivo prikývla. „Potom ma informujte, ako to dopadlo.“

Ďalšia „bomba“, čo je to za štát, mám ísť do politiky ako psychiatrický pacient? Ale poďme to preskúmať ďalej, ako to v tomto štáte funguje.

Počas povolených vychádzok som začala zbierať podpisy od občanov ako kandidátka do komunálnej politiky ako nezávislá poslankyňa v jesenných komunálnych voľbách. Občania sa začali na mňa obracať aj mailom a písali mi, čo mám po zvolení za poslankyňu riešiť.

A ďalej som hľadala pomoc, písala som pani europoslankyne Anne Záborskej, predsedníčke Výboru pre práva žien a rodovú rovnosť, aby mi pomohla v boji proti mobbingu na štátnom úrade. Som predsa matka a žena. Pani europoslankyňa propaguje v europarlamente kresťanskú politiku na ochranu žien a matiek. Tak mi určite pomôže. Aspoň som si to myslela.

Čakala som odpoveď na môj mail. Na druhý deň mi odpovedal asistent europoslankyne Annny Záborskej, pán Otruba s tým, že môj mail odošle pani europoslankyni.

Ale pani europoslankyňa nereagovala. Kto vie, či to asistent poslal? Oslovujem znovu asistenta pána Otrubu, aby ma informoval.

Ale namiesto pomoci mi asistent europoslankyne Záborskej poslal mail, kde ma žiadal, aby som mu poslala naspäť referáty pani europoslankyne, ktoré mi poslal, lebo jemu sa stratili.

To musí byť riadny bordelár – pomyslím si a posielam mu referáty, ktoré pani europoslankyňa prednáša v europarlamente na tému rodinná politika. A stále tajne dúfam, že mi pomôže.

Ale pani europoslankyňa Záborská sa mi neozvalai. Márne som ju ešte urgovala….Z tejto skúsenosti zostava otázka, na čo nám je potom europoslanec.

A skúmam ďalej, ako to funguje, ak občan hľadá v tomto štáte pomoc pred psychickým terorom na pracovisku.

Dňa 16. septembra 2010 sa obraciam na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR na riaditeľa pracovnoprávnych vzťahov JUDr. et Mgr. Jozefa Tomana, PhD.

V ten deň som poslala mail aj na mimovládnu organizáciu Chartu 77. Odpovedal mi doktor Giertli a potvrdil termín stretnutia. Ale ani doktor Giertli mi nevedel pomôcť.

Dňa 20. septembra 2010 som zúfalo po tretíkrát písala do kancelárie Záborskej, asistentovi Otrubovi. Dozvedám sa, že pani europoslankyňa má kanceláriu v Bratislave na Palisádoch. Hľadala som kanceláriu na Palisádoch. . Pýtam sa v rôznych kanceláriách, ktoré boli na spomínanej ulici. Nakoniec mi na základnej škole povedali, že kanceláriu má, ale vo Viedni. Tak to snáď nie! To už je pomoc pre občanov od kresťanskej europolitičky.

Ale ako som mohla zistiť, ani europoslankyňa, ktorá má „plné ústa“ rodinnej politiky a ochrany žien, matiek, mi nepomôže.

Dňa 18. októbra 2010 som dostala odpoveď advokáta Pavla Nechalu: „Vážená pani doktorka, súhlasím, že ochrana zamestnanca aj v štátnej správe nie je u nás dokonalá. Istý pokrok bol urobený prijatím Antidiskriminačného zákona, avšak ten nerieši všetky situácie. A tiež rozhodovacia prax súdov v tejto oblasti zaostáva. Mobbing býva aj následkom oznámenia nekalej praktiky a zamestnanci by mali mať v tejto oblasti ochranu. Tento záväzok je súčasťou aj programového vyhlásenia súčasnej vlády. Uvidíme preto, či sa ho podari naplniť. S pozdravom Pavel Nechala“

A prišiel deň po komunálnych voľbách. S hrôzou som zistila, že som skončila druhá náhradníčka v našom volebnom obvode Bratislava – Nové Mesto. “Prevalcovali“ ma štyri politické strany, ktoré sa takticky spojili SDKU, KDH, SAS, MOST –HID. Tak takto sa buduje naša politika. Ale čo teraz? Psychiatrička mi stále hovorila, aby som si situáciu riešila. A to sa blížili Vianoce, teraz predsa nemôžem nastúpiť na úrad, veď ma tam čaká výpoveď.

Pred koncom roka 2010 ma moja lekárka predvolala na lekársku posudkovú komisiu. Zaujímala som sa, ako to prebieha. Veď ja mám ísť do invalidného dôchodku, na to asi treba poriadnu chorobu?

Prišla som na určený deň k lekárke. V ambulancii už sedelo osem pacientov, ja som bola deviata. Aspoň sa tu psychicky pripravím a zistím, ako to tu funguje.

Opatrne sa pýtam susedky, mladej dámy, sotva mohla mať po tridsiatke, z akého dôvodu ju predvolali na lekársku posudkovú komisiu. Mám na sebe mobbing osem mesiacov. – povedala.

Aj suseda z druhej strany je mladá, tak sa pýtam, Aj ona je sem poslaná od lekárky, lebo má mobbing v práci, je vypísaná desať mesiacov.

Čo len ja poviem posudkovej lekárke, necítim sa byť na invalidný dôchodok. – premýšľam.

Vošla som k lekárke do ambulancie. Vo vnútri sedela veľká, robustná dáma, lekárska posudková komisia. Pôsobila veľmi nepríjemným dojmom. Hneď sa pozrela na mňa a vypýtala si od lekárky správu od psychiatričky. Lekárka ju nemala. Posudková mi povedala: Tak ju prineste na budúce. Uľahčene som si vydýchla a odchádzala som.

Blížili sa Vianoce. Nebudem si ich kaziť správou od psychiatričky. Tesne pred Vianočnými sviatkami roku 2010 som zatelefonovala psychiatričke a vypýtala som si od nej odbornú správu.

Vy ešte nie ste v práci? pustila sa do mňa psychiatrička.

Po tomto rozhovore som sa rozhodla zmeniť psychiatra, čo som aj oznámila mojej obvodnej lekárke, že mením psychiatra. Lekárke stačilo jeho meno a adresa ambulancie.

A tak som od januára 2011 zmenila psychiatra. Nový psychiater mi oznámil, že moju dobu práceneschopnosti môže predĺžiť ešte o mesiac. Aspoň niečo, tajne som dúfala, že sa situácia na úrade vyrieši.

Nehrajte sa na Spasiteľa, tu to nevyriešite, to bola prvá pomoc od psychiatra. Tu na Slovensku nič nezmeníte, tak je to dlhé roky nastavené a nič s tým neurobíte.

O tom či sa v našom štáte dalo niečo riešiť pre našich občanov , o tom píšem v ďalšej časti.