Vážení študenti práva (a nielen Vy) pokračujeme zadarmo v praktických skúsenostiach a v šírení osvety a monitoringu, ktorý zaznamenávame do našej histórie budovania demokracie po slovensky.
Prečo sa nerieši príčina alebo krok do našej histórie o. . . . . .
Každý rok píšu študenti práva, či sociálnych prác diplomové práce o pracovnoprávnych vzťahoch, o psychickom terore, o mobbingu o bossingu . Čerpajú aj z našich prameňov práva (IOÚP) – Zborníkov z medzinárodných konferencií. Diplomové práce obsahujú poznatky, skúsenosti a riešenia na našich pracoviskách. Tieto riešenia za 36 rokov budovania demokracie by mali obsahovať aj volebné programy politických strán. Ale neobsahujú.Vari im to nikto nekáže? A keď nekáže , tak nemôže byť vo volebných programoch politických strán psychický teror na pracoviskách. A potom ani Programpvé vyhlásenie vlády nemôže obsahovať žiadnu pomoc na pracoviskách. A preto sme v tomto volebnom období znovu oslovili niektorých poslancov, aby konečne túto tému riešili.
Dňa 20.01.2025 sme sa obrátili na predsedu KDH: „Dobrý deň,Vážený pán predseda, v nadväznosti na naše predchádzajúce žiadosti o stretnutie znovu si dovolíme sa na Vás obrátiť a požiadať o stretnutie.S úctou štatutár Inštitútu ochrany ústavných práv.“
„Dobrý deň prajem, vážená pani Ritomská. Na základe pokynu predsedu Milana Majerského si Vás dovoľujem kontaktovať v predmetnej žiadosti o stretnutie (viď email nižšie).Prosím o informáciu, v akej veci sa chcete stretnúť s p. predsedom – téma stretnutia. Ďakujem za informáciu.Neváhajte ma kontaktovať aj telefonicky: …….
S pozdravom Ing. Anna Ferenčíková, MBA,asistent“
Na osobnom strertnutí nás privítala ďalšia asistentka a sľúbila stretnutie s predsedom KDH….a do dnešného dňa žiaden kontakt.
Preto dňa 05.03.2025 sme sa obrátili na poslanca SMERu Jána Richtera: “ Dobrý deň,Vážený pán poslanec, v tomto obdobi uplynulo trinásť rokov, odkedy Inštitút ochrany ústavných práv (predtým Práca a vzťahy – vo volebnom období 2012 – 2016) začal zviditeľňovať tabuizovanú problematiku psychického násilia na pracoviskách.Preskúmali sme, ako funguje Parlamentný inštitút a ako funguje práca opozičného a koaličného poslanca NR SR. A zistili, prečo nebolo poslanca, ktorý by išiel s nami zviditeľniť cestu politiky v ústrety človeka s veľkým Č. Našu tému sme zaznamenávali do Zborníkov a uložili do slovenských knižníc. A vzhľadom k tomu, že našu tému už chcú niektoré politické strany uchopiť, ale nevedia ako, preto by sme chceli, aby ste túto tému riešili a dovolíme si navrhnúť Vám osobné stretnutie.
Vopred dakujeme za Váš čas a Vašu odpoveď.“
Email zo dňa 15. 11. 2012 od štátneho tajomníka Branislava Ondruša – sľub politickej strany SMER
Zvolili ste Branislava Ondruša – myslíte, že už to bude vedieť?
Asistentka poslanca Mgr. Veronika Pazičová neodpovedá.
Bola vo vývoji spravodajstva novinárov od roku 1989 daná otázka, ako nám politické strany pomohli z nášho bezprávia. A ešte – už ste skúmali príčinu, prečo Vás poslanec parlamentu nerieši, nepomôže Vám vo Vašom probléme?
História nás naučila, na čo máme mať takých politikov, ktorí nevedeli pochopiť, čo je ich úloha. 36 rokov sa v parlamente prezentujú politickými rečami a nedokážu nič zmeniť. Všetci poslanci sú plne závislí za nomináciu a úspech vo voľbách od šéfa alebo centrály strany.
Čo hovoríte na Matovičovo arogantné správanie. . . . . . . .
Vážení študenti práva (a nielen oni) sa od roku 1989 mali učiť, ako sa pripravujú zákony v našom slovenskom práve, ako funguje náš parlament, ako pomáhajú poslanci parlamentu svojim občanom a či poslanci parlamentu slúžia občanom. Otvorme oči, lebo príčinu zle nastavenej politiky nášho štátu a celej Európskej únie neopraví ani staronový premiér. Pre tých, čo to stále nechápu zopakujem, príčina je v náplni práce našich poslancov. Politici, nováčkovia, ktorí prídu do parlamentu so svojou politickou stranou, musia pracovať v súlade s Programovým vyhlásením vlády SR. Ale dosiaľ to občanom nikto nevysvetlil. Toto by si mali naštudovať všetci noví politici, ktorých si občan zvolil v tomto volebnom období 2023 – 2027. Zatiaľ, ako nám ukázala história, sa nám k tomu ani jeden poslanec nepriznal. Prečo? Lebo pre každého, a to nielen poslancov parlamentu, peniaze sú dôležitejšie, ako povedať občanom pravdu. A tak stále dokola sa rútime do bahna špiny a marazmu. A ako nám ukázali výsledky posledných parlamentých volieb, právne vedomie občanov sa nezvyšuje. Prečo sa nikto nechcel venovať informáciám o náplni práce našich poslancov.
Má občan vôbec šancu dostať sa so svojím problémom ku svojmu poslancovi, ktorého si volil?
Kam sme sa dostali vo vývoji našej demokracie po slovensky? Kam sme sa dostali na ceste za našou spravodlivosťou? Čím vyšši súd, tým vzdialenejšie poznanie skutkovej podstaty podozrenia zo spáchanie trestného činu – v tomto prípade trestný čin ublíženia na zdraví – lebo prípady psychického teroru na pracovisku sa dajú kvalifikovať ako trestný čin.
Kam sme sa dostali na ceste za zistením, že naše právo neslúži svojmu účelu?
Do centra odignorovania právneho problému pomocou právnej teórie dochádza na prvom stupni. Ak potom dáte odvolanie na krajský súd, tento pokračuje v odkláňaní sa od obsahových náležitostí uvedených v žalobných návrhoch. A Najvyšší súd SR – to je detto. Mojím vstupom do súdnych konaní v roku 2012 a v ďalších rokoch sme poukázali ako súdy všetkých stupňov odkláňajú pozornosť pri dokazovaní od merita veci.
Na čo občan volí poslancov? Je dôležité, uvedomiť si, že história budovania demokracie po slovensky nám zaznamenala obrovský nával prípadov rôznych foriem násilností. Prebádali sme prípady žalôb z pracovného práva pri aplikácii Zákonníka práce formou súdnych konaní, ktoré sme začali v roku 2012. A z každého registrovaného prípadu mobbingu Inštitút ochrany ústavných práv zaznamenal, čo v jeho skutku chýba pre právnu prax.
Znovu zopakujem: Kam sme sa dostali na ceste za našou spravodlivosťou? Čím vyšši súd, tým vzdialenejšie poznanie skutkovej podstaty podozrenia zo spáchanie trestného činu – v tomto prípade trestný čin ublíženia na zdraví – lebo prípady psychického teroru na pracovisku sa dajú kvalifikovať ako trestný čin.
Preštudovaním nového projektu vtedy pani ministerky Kolíkovej zisťujeme, že sa stále zabúda na chyby právneho systému, a to: treba si uvedomiť do centra odignorovania právneho problému pomocou právnej teórie dochádza na prvom stupni. Ak potom dáme odvolanie na krajský súd, tento pokračuje v odkláňaní sa od obsahových náležitostí uvedených v žalobných návrhoch. A Najvyšší súd SR – to je detto. Tento už vôbec nezasahuje do centra vzniku právneho problému a jeho dokazovania. Vývoj ukázal, že na pracoviskách sa mnohí zamestnávatelia riadili a riadia víziou a misiou: závisť, intrigy, nešváry, podvody, uprednostňovanie svojich rodinných príslušníkov, sabotovanie, zneužívanie, ponižovanie práce zamestnancov, čo má za následok zaplňovanie psychiatrických ambulancií, predčasné odchody do dôchodku, či odchody na invalidný dôchodok.
Z našich Zápiskov z parlamentu si pripomeňme priebeh a vývoj justičných káuz, ktoré vošli do histórie.
Kauza 1. – Lekárka Ž.D. pracovala na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v pracovnom pomere na dobu neurčitú, od 1.7.1990 ako odborný asistent na Katedre internistických disciplín III. internej kliniky. Listom z 10.11.2011 jej zamestnávateľ doručil Výpoveď z organizačných dôvodov podľa § 63 ods.1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce. Lekárka sa chcela brániť podaním žaloby, lebo ešte rok predtým bola dočasne práceneschopná pre vytláčanie z pracoviska. V jej prípade bol porušený Príkaz rektora Univerzity Komenského č. 1/2011 prof. RNDr. Karol Mičieta, PhD., vydaný na realizáciu povinného zverejňovania zmlúv. Univerzita Komenského v Bratislave je povinná zverejniť každú písomnú zmluvu, ktorú uzaviera po 1. 1. 2011 a ktorá obsahuje informáciu, ktorá sa získava za verejné prostriedky, alebo sa týka používania verejných prostriedkov, nakladania s majetkom UK alebo nakladania s finančnými prostriedkami Európskej únie. Rozhodnutie dekana Lekárskej fakulty UK nebolo zverejnené, a tým žalovaný nedodržal Príkaz rektora UK a ani zákon č. 546/2010 Z. z.. Napriek tomu sudkyňa rozhodla, že vraj „dekan si môže určiť, koho prepustí v prípade organizačných zmien“, a týmto sloganom považovala citovaný rozpor so zákonom za ošetrený.
Otázka znie: Kto bude sankcionovať sudkyňu, ktorá nepozná zákon a vydáva nekompetentné rozhodnutia? Nevenovala pozornosť procesným nedostatkom pri skončení pracovného pomeru a lekárku a pedagogičku týmto spôsobom poškodila na majetku – ujma na odmenách; ale aj nemajetkovou ujmou – lekárka Ž. D. si odniesla psychickú traumu a zanevrela na súdnictvo, nedôveruje „právnemu“ systému SR. Mala strach ísť do odvolania.
Kauza 2. – Údržbár a vodič D. Č. pracoval od 8.3.2004 u zamestnávateľa Stredisko sociálnych služieb Petržalka , V mene zamestnávateľa vystupovala Mgr. K. B. Pán D. Č. bol zamestnaný na dobu neurčitú na určený druh práce – údržbár a vodič, Po príchode novej riaditeľky ho 31.5.2012 predvolali a za prítomnosti p. B. a p. F., mu predložili list s Oznámením, že dňom 30.5.2012 dochádza k organizačnej zmene a ruší sa jeho pracovné miesto. Pán D. Č. odmietol prevziať uvedený list. Dňa 31.5.2012 mu zamestnávateľ doručil výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov – doporučenou poštou. V uvedenom liste sa uvádza: „…ktorou sa ruší vaše pracovné miesto.“ V liste nie je konkrétne uvedené, aké pracovné miesto sa ruší. Zákon trvá na “ definícii“ o aké miesto sa jedná a kedy konkrétne sa má zrušiť Podľa § 63 ods. 2 Z.P. zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú, pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu. Sudca rozhodol, že „organizačné zmeny sú v kompetencii zamestnávateľa. Podali sme odvolanie. Krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Môžeme teda podávať opravné prostriedky až kým sa nedostaneme na Ústavný súd a potom Európsky súd pre ľudské práva. Ale je záhadou, či sa toho pán D. Č. v zdraví dožije a prípadné odškodnenie aj užije?
Kauza 3 – Pani D. K. pracovala od 1.2.2008 u zamestnávateľa Univerzitná Nemocnica Bratislava na dobu neurčitú, vo funkcii odborný referent referátu platených služieb, úsek manažmentu zdravotných výkonov Nemocnica Staré mesto. Dňa 5.12.2012 jej zamestnávateľ rozhodol o Dohode o skončení pracovného pomeru, kde ako dôvod skončenia PP uviedol „organizačné zmeny“. Táto Dohoda bola napísaná a pripravená pre žalobkyňu na personálnom odbore, kde ju prevzala proti podpisu dňa 6.12.2012. Podľa obsahu je zrejmé, že tento „právny úkon“ obsahuje údaje skončenia pracovného pomeru z dôvodu „organizačnej zmeny“ účinnej odo dňa 15.12.2012, pričom žalovaný sa chcel dohodnúť na skončení pracovného pomeru už 14.12.2012. Súd nevenoval pozornosť procesným chybám v procese skončenia pracovného pomeru.
Je to zarážajúce, že zločinci, ktorí vraždia sú prepúšťaní na slobodu pre procesné chyby súdu, ale slušní ľudia môžu byť sociálne likvidovaní, prepúšťaní zo zamestnania aj s procesnými chybami, ktoré robia nielen zamestnávatelia, ale aj súdy. Keby sa súd bol venoval právnym skutočnostiam podmieňujúcim platnosť dohody, je zrejmé, že by vyhlásil skončenie pracovného pomeru za neplatné. Urobil by tak aj bez pojednávania tzv. samosudcom, doklady k tomu boli predložené už v žalobnom návrhu. Súd prvého stupňa týmto konaním neochránil práva usilovnej a zodpovednej občianky žalobkyne, ktorá ako zamestnankyňa UNB vychádzala zamestnávateľovi vždy v ústrety, svoju prácu mala rada a vykonávala ju svedomito. Nebolo žiadneho dôvodu, prečo by ju musel žalovaný vybrať na tzv. „prepustenie z organizačných dôvodov“ spomedzi ďalších troch kolegýň na rovnakej pracovnej pozícii. Organizačné zmeny upravuje Z.P. v § 63 ods. 1 písm. b), t. j. postup, ktorý žalovaný UNB mal dodržať, ale nedodržal, lebo
žalovaný neponúkol žalobkyni inú vhodnú prácu;
žalovaný nerokoval o organizačnej zmene s odborovou organizáciou;
žalovaný neuviedol výšku odstupného, ani termín jeho vyplatenia.
Navrhovateľka vôbec nepredpokladala, že po príchode na personálne oddelenie dostane do ruky Dohodu skončenia pracovného pomeru. Moment prekvapenia bol dokonalý, žalobkyňa v nemom úžase podpísala prevzatie skončenie pracovného pomeru.
Za príčinu tejto neodbornosti sudcov a s tým súvisiaci chaos v súdnictve považujem zlú prípravu a nekompetentnosť sudcov, ktorí nedokážu pochopiť podstatu súdnych sporov, nevedia sa samostatne a promptne rozhodnúť, nevedia, kto je poškodený, a rozhodujú podľa sily, ktorú sa snažia podporiť aj keby bola priam likvidačná… samozrejme česť výnimkám.
Jedna štátna zamestnankyňa Ministerstva spravodlivosti SR si už v januári 2019 vypočula rozsudok, že jej výpoveď je neplatná. To znamená aj na prvom stupni aj na druhom stupni a teraz zase na prvom stupni, tak stále dokola.
Vari o tom je naše právo a naša spravodlivosť? Koľko právnikov – odborníkov sa musí venovať takému jednoduchému prípadu. Chyba je v procesnej stránke veci. Súd pojednáva o paragrafe, ktorý nie je uvedený vo výpovedi. A venuje sa tomu už siedmy rok. Je to kuriozita, ktorú treba naučiť študentov práva.
Vážení odborníci s právnickým vzdelaním a nielen Vy, ale hlavne občania, zamyslime sa spoločne, kde je chyba?
Prečo nám súdy pojednávajú 7 rokov tento jeden jednoduchý prípad štátnej zamestnankyne Ministerstva spravodlivosti SR? Je chyba u sudcov, ktorým bol tento prípad pridelený? Alebo je táto chyba u právnika, advokáta, ktorý krvopotne zastupoval zamestnávateľa? Alebo je to chyba, že som ja ako poslankyňa prevzala prípad od advokáta. Alebo je to v tom, že Ing. K. S. nemôže vyhrať, nakoľko sa jej chceli na Ministerstve spravodlivosti SR zbaviť aj napriek tomu, že každý deň registrovala prísun vzniku nových pracovných síl.Alebo je to pomsta mobbéra z Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky?
Jednoznačne je to len jedna z tisícov a tisícov príkladov obrovského bezprávia, v ktorej naši občania stále žijú a sú manipulovateľní.
Vo všetkom tu zlyhalo právo prostredníctvom ľudského faktora? A to pokračuje ďalej na súdoch.
Pozrime sa na to, čo v 11 stranovom Uznesení napísal štátny zamestnanec Najvyššieho súdu SR JUDr. aj s titulom PhD.
“ …….nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov, dovolací súd uvádza: Za nesprávne zistenie skutkového stavu nezakladá prípustnost‘ dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP a nie je ani relevantným dovolacím dôvodom, nakoľko nepredstavie dôvod znemožňujúci realizáciu procesných práv strany konania (porovnaj judikáty R 37l1993 R 12511999, R 4211993 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. I Cdo 85/2010. 2 Cdo 2912011, 3 Cdo 26812012.3 Cdo 10812016. 2 Cdo 13012011, 5 Cdo 24412011.6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 3812012). Dovolaci súd nie je oprávnený prehodnocovat‘ skutkové závery odvolacieho súdu, lebo ie viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP)“.
Táto paragrafová veta dokazuje, že občan sa svojho práva nedovolá a tobôž na Ústavnom súde SR.
Ale aj toto je výzva, na ktorú treba odvážne a aktívne odpovedať za všetky obete trpiace, ponižujúce, prenasledované Niekto musí toto násilné obmedzovanie, potláčanie základných ľudských práv a slobôd vyniesť na svetlo, pomenovať, a začať odstraňovať. Vari je niekto vinný , že vie niečo naviac. Ani na Šimečkových pochodoch sa nenájde niekto, kto porozumie mojej kauze exposlAnkyne parlamentu. Alebo sa nájde…?
Celá debata | RSS tejto debaty