Vážení študenti práva,(a nielen Vy), ďakujeme za gratulácie a prejavy priazne, ktoré nám stále posielate. Znovu pokračujeme zadarmo v praktických skúsenostiach a v šírení osvety a monitoringu, ktorý zaznamenávame do našej histórie budovania demokracie po slovensky. A máme po voľbách. Čo nám priniesli? História sa zase zopakovala. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale ľudia sú zablokovaní z minulosti, svoju vinu si z nich nikto neprizná, a vyriešenie svojich problémov očakávajú od druhých. Samozrejme, ak to nebude zase podľa ich predstáv, tak zase budú môcť niekoho za neúspechy obviňovať. Tento fenomén mobbing, bossing, terorizmus je niečo, čo nosí každý v sebe, a kým si neotvorí dušu, kým hlboko utláčané vlastné ja je za maskami, nebude zlepšenie len strach na strach a ešte väčší strach. Pomôcť sa dá o tom som presvedčená, ale len tými, ktorí sú ochotní priniesť obetu, lebo tá cesta je veľmi ťažká a bolestivá, ale tá obeta a námaha stojí za to.
Debatný boj je žiaľ stále chápaný ako absolútny demokratický postup, pri ktorom bol vylúčený, vyhnaný ten, ktorý spoločenstvu vadí. Vyhnali ho, ale neutrpel žiadnu škodu a pokojne sa mohol vrátiť. Samozrejme, ak bol neprijateľný, znova ho vyhnali. A po tejto debate by tak dopadol aj „ansámbl“ politických lídrov, keby sme na takéto konanie mali nejaký „črepinový zákon“. Ale nemáme, a preto to vyzeralo, ako v právnom vákuu, kde sa veselo šliapalo po ľudských právach.Tak takéto boli naše posledné parlamentné voľby.Nikto nemal vo volebnom programe zviditeľnený boj proti násiliu.
Spomínam si na účastníčku z Nemecka p. Anku Kampku keď na 2. medzinárodnej konferencii v roku 2014 v Košiciach povedala: „Počas viac ako 15 rokov, čo som sa začala venovať problémom násilia, som často zdesená, koľko existuje klubov a inštitúcií zapojených do šikanovania na pracovisku a koľko z nich neváha oponovať utýranej obeti a postaví sa zoči –voči proti nej aj na súde. Diskusia s nemeckými kolegami ma poučila, že aj na Slovensku máme kluby a veľa koučov, ktorí sa zaoberajú ľudskými právami. Aj nás (IOUP) v júni 2019 oslovila mediálna komunikačná agentúra s tým, že pripravuje pre klienta v štátnom sektore školenie pre jej riadiacich pracovníkov, týkajúce sa pálčivej témy v spoločnosti, akou je mobbing, bossing – pre Slovákov známe ako „šikana na pracovisku“. Ale pri obrovskom množstve našich praktických poznatkov sa svojej aktivity s nami rýchlo vzdali.
A teraz prinášame okienko pre študentov práva: Žalobkyňa D. M. proti žalovanému TIPOS, národná lotériová spoločnosť, a.s., so sídlom Bratislava. Prípad vznikol dňa 4.10. 2012, keď žalobkyňa bola zavolaná na personálne oddelenie, kde jej predložili Dohodu o skončení pracovného pomeru kde ako dôvod uviedli organizačne zmeny. „Vážená pani M., osobne a pracovne Vás nepoznám, ale Vaše pracovné miesto sa v spoločnosti ruší a žiadne iné nezodpovedá Vašim odborným skúsenostiam, a tak Vás nechcem uraziť ponukou nového pracovného miesta v našej spoločnosti a vzhľadom na vašu osobnú situáciu by ste také miesto ani neprijala.“
Žalobkyňa reagovala, že si celú vec premyslí, tiež sa poradí s právnikom a na druhý deň dá odpoveď, ako sa rozhodla. Tiež upozornila, že tu ide o právny úkon konajúci sa v tiesni a potom nie je pravdou že ….“dohoda nebola podpísaná v tiesni“.
Ale žalovaný reagoval, že svoje rozhodnutie nezmení a oznámil, že počká v miestnosti, kým dohodu nepodpíše.
V závere tohto osobného prerokovania sa žalobkyňa ešte raz sa opýtala: „Čo sa stane, keď dohodu nepodpíšem?“ Odpoveď žalovaného znela: „Zajtra ste referent za 600 eur v hrubom“.
Žalobkyňa poukazuje na to, že počas tohto osobného prerokovania sa žalovaný dopustil konania, ktoré napĺňa znaky skutkovej podstaty, kde právny úkon skončenie pracovného pomeru dohodou bol predkladaný pod nátlakom a v časovej tiesni tak, aby konanie zo strany žalobcu nebolo konaním urobeným slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne.
Nakoľko žalobkyňa sama už tušila, že k tejto udalosti príde, dohodu odmietla prevziať. Preto sa začala brániť. Ale žalovaný trval na svojom. Nie a nie povoliť. Najprv to podpíšte a potom môžete ísť domov. Chvíľu ešte váhala. A nakoniec podpísala dohodu.
Keď ju z personálneho oddelenia pustili, mi zatelefonovala a s plačom oznámila, čo sa jej stalo. Pripravili sme žalobný návrh s tým, že sama si ho podá do podateľne Okresného súdu Bratislava III. Ale posledný deň na podanie žaloby žalobkyňa zmeškala lehotu na podanie žaloby. Napriek tomu súd pojednával. Hneď v úvode nám právny zástupca žalovaného oznámil: Ak nestiahnete žalobu, budem si nárokovať trovy konania. Bojovali sme počas pojednávania na konci, ktorého sudkyňa žalobu zamietla z dôvodu oneskoreného podania žaloby.
Zostáva záhadou, prečo sudkyňa otvorila pojednávanie.
Domnievame sa, že predmetný návrh prvostupňový súd neposudzoval z hľadiska lehoty podania návrhu, inak by nemohol navrhovateľku vyzvať Uznesením č. ..zo dňa 19.12. 2012 k doplneniu návrhu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1, 2 O. s. p. v spojení s § 42 ods. 3 O. s. p.
Listom zo dňa 23.01.2013 žalobkyňa v zákonnej lehote doplnila podanie svojho návrhu. Následne prvostupňový súd vytýčil termín pojednávania o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy.
Žalovaný pred pojednávaním žiadal žalobkyňu, aby návrh stiahla a keď tak neurobila súd v Zápisnici o pojednávaní zaznamenal, „že má za to, že lehota na podanie návrhu na súd v zmysle § 77 Zákonníka práce bola zmeškaná a má mandát od svojho klienta, že ak by vzala navrhovateľka svoj návrh späť, nebude si uplatňovať trovy právneho zastúpenia“.
Žalovaný si tu od začiatku kladie podmienku, pre ktorú si nebude nárokovať trovy právneho zastúpenia, a tou je vziať návrh späť. Z uvedeného návrhu žalovaného vyplýva, ak by bola žalobkyňa pred otvorením pojednávania povedala, že berie návrh späť, súd by nepojednával, a právny zástupca odporcu by si nenárokoval trovy právneho zastupovania. To že žalobkyňa prišla o prácu a žiadnu prácu nemala. Teda nemala ani žiaden príjem, to nikoho nezaujímalo.
Žalovaný žiadal návrh zamietnuť s tým, že návrh na súd podala žalobkyňa po uplynutí hmotnoprávnej lehoty. A na konci celého pojednávania sudkyňa rozhodla a žalobný návrh zamietla. Bolo a je záhadou, prečo nám to radšej neoznámila pred pojednávaním. Ale takto „nahrala“ advokátovi na platenie trov konania.
Jedným z rozhodujúcich kritérií pre nepriznanie trov právneho zastupovania úspešnému účastníkovi konania, z dôvodov hodných osobitného zreteľa je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi konania, ktorý stratil prácu a aby neodporovalo dobrým mravom.
Je zarážajúce, že zločinci, ktorí vraždia, sú prepúšťaní na slobodu pre procesné chyby súdu, ale slušní ľudia môžu byť sociálne likvidovaní, prepúšťaní zo zamestnania a procesné chyby na súdoch nie je možné dokázať.
Keby sa súd bol venoval právnym skutočnostiam podmieňujúcim platnosť dohody, je zrejmé, že by vyhlásil skončenie pracovného pomeru za neplatné. Urobil by tak aj bez pojednávania tzv. samosudcom, doklady k tomu boli predložené už v žalobnom návrhu.
Súd prvého stupňa týmto konaním neochránil práva usilovnej a zodpovednej občianky žalobkyne, Nebolo žiadneho dôvodu prečo by ju musel žalovaný vybrať na tzv. „prepustenie z organizačných dôvodov. Organizačné zmeny upravuje ZP v § 63 ods. 1 písm. b), t.j. postup, ktorý žalovaný mal dodržať ale nedodržal, lebo
1. žalovaný neponúkol žalobkyni inú vhodnú prácu;
2. žalovaný nerokoval o organizačnej zmene s odborovou organizáciou;
Navrhovateľka vôbec nepredpokladala, že po príchode na personálne oddelenie dostane do ruky Dohodu skončenia pracovného pomeru. Moment prekvapenia bol dokonalý, žalobkyňa v nemom úžase podpísala prevzatie skončenie pracovného pomeru. Ako sa prípad vyvíjal ? Po podaní odvolania nemáme ďalšie informácie.
Páni študenti. v odvolacom konaní Krajský súd nemá lehotu dokedy má rozhodnúť. To je veľká chyba v praxi.A tak stále čakáme, lebo vývoj práva pokračuje.
Vážení a nie len páni študenti práva, každý sa nám tu oháňa sociálnym cítením, demokraciou, morálkou, ľudskými právami a našou osvetou aj ľudskou dôstojnosťou. Ale pod heslami ľudských práv si mnohí vybudovali svoju politickú kariéru a stále zbierajú politické body. Problémy občanov nechcú riešiť. Politikov a rovnako aj štátnych úradníkov treba posudzovať nie podľa toho, čo hovoria, ale podľa toho, čo robia. A keď sa na nich pozrieme z tejto strany, tak zistíme, že mnohým z nich nejde o ľudské práva, ale o dobrý biznis, ktorý dokážu vytrieskať ešte aj z nešťastia ľudí. Pomaly dochádza aj v novinárskej brandži k širšej aktivite podávania informácií. Ale POZOR stále sme len na Slovensku.
Sociopatia mnohých poslancov a rovnako aj nových kresťanských lídrov nedovoľuje pochopiť základnú ľudskú vlastnosť, že každý chce mať istotu, a istota v industriálnej spoločnosti, akou je aj naša spoločnosť je v tom, že má prácu. Každý túži mať stabilný príjem a stabilnú istotu, že jeho práca cez noc nezanikne.
Teda ignoranciou tohto základného duševného atribútu súčasného človeka vznikali a vznikajú mnohé šikanózne zákony, ktoré má aplikovať Úrad práce.
Zamestnávatelia postupujú silou kapitalistu. Úrady sa k problémom zamestnancov stavajú, ako že nemôžu zasahovať do pracovnoprávnych sporov. Mne osobne prízvukovali, že mi nikto nekáže riešiť tieto problémy. Je to všeobecný úradnícky, ale v úvodzovkách „nepísaný predpis“: Starý a zaužívaný stereotyp hovorí úradníkovi „To ti nikto nekáže, nerob to.“
Ako keby to nestačilo,štát inštaloval ešte tzv. Inšpektoráty práce, ale zákon o nich hovorí, parafrázujem: „Zistenia IP nemajú právne záväznú formu.“ Takže úradnícky tzv. „nepísaný predpis“ sa stal „zapísaným zákonom“, a hovorí, že úradné zistenie porušenia práv občana je len zistenie bez právnej sily. Výsledkom je aktuálny stav: Zisťovať sa môže, ale riešiť sa nebude!
Takýto právny chaos neexistoval ani v staroveku, ani v stredoveku. Vedia o tom všetci historici. Pripomeniem že až do 20. storočia každý úradník v každom kráľovstve zodpovedal za niečo, a zodpovedal za to svojou existenciou.
Chcela by som vidieť úradníka v Starom Egypte – ktorého si faraón vybral práve pre jeho úradnícku poctivosť, alebo v Osmanskej ríši, či na dvore Karola Veľkého, alebo aj v úrade cisárovnej Márie Terézie. Nikde na kráľovských dvoroch ste nenašli úradníka, ktorý by neniesol osobnú zodpovednosť, alebo ktorý by si dovolil ignorovať sťažnosť niekoho oprávneného. Dnes je ignorancia sťažnosti oprávnenej osoby úplná v úvodzovkách „úradnícka norma“.
Zhrniem postup dnešného úradníka – Úradom vlády, premiérom a ministrami počnúc, posledným asistentom na súde končiac, je postup približne takýto: „Sťažujete sa? Vyšetríme a odpovieme vám, že ste neoprávnene podali sťažnosť.“ Bodka.
A občan môže písať aj tisíckrát, je to stále to isté. Začalo to nacistickou vládou v Nemecku, pokračovalo to komunistickým režimom, a dnes je to najbrutálnejšie v takzvanom demokratickom voľno-trhovom systéme v ktorom vládne kapitál a politická moc aj nad zdravým rozumom.
Pýtam sa: Ľudia sú natoľko zmanipulovaní že si to neuvedomujú? Sústavne si volia tých istých luhárov do parlamentu či do zastupiteľstiev a stále si nechajú odoberať práva na právo. To je záver toho, čo nazývame sociálnou patológiou. Môžeme to nazvať aj luhársky sociálny systém, ale to by nebolo odborné.
Vážení študenti práva,(a nielen Vy),sledujme čo zmení a pomôže občanom nová vláda SR.
Celá debata | RSS tejto debaty