„Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky dňa 10. júna 2020 počtom hlasov 109 zobrali na vedomie Výročnú správu o činnosti Ústavu pamäti národa za rok 2019. Ocenili tak prácu Ústavu pamäti národa pri plnení zákonom stanovených úloh formou organizovania osvetových, vzdelávacích a vedeckých podujatí, pripomínania obetí totalitných režimov, zachytávania výpovedí svedkov obdobia neslobody. Ústav pamäti národa oceňuje osobnosti, ktoré zohrali významnú úlohu v boji za obnovu slobody a demokracie v rokoch neslobody a komunistickej totalitnej moci 1939–1989.“ takto sa to píše na webe.
Zároveň so vznikom Ústavu pamäti národa (2002) začalo obdobie hľadania pravdy o neľahkej minulosti slovenského národa, o zločinoch aj obetiach, viťazstvách aj porážkach, statočnosti aj zlyhaniach. Ako to už s našimi štátnymi úradmi býva zvykom aj tu sa opakuje, že ani po trinástich rokoch od svojho vzniku nemá Ústav pamäti národa dôstojné sídlo. To už sa môže v hrobe obracať jeho zakladateľ Ján Langoš. Práve dňa 15. júna 2020 o 11, 00 hod. pri buste Jána Langoša na Námestí SNP v Bratislave sa uskutoční pietna spomienka na tohto disidenta, porevolučného federálneho ministra vnútra, poslanca a zakladateľa Ústav pamäti národa. Pripomeňme: jeho hlavnou ideou bolo, aby ľudia menili svoju myseľ a svoje srdce. Ak toto nezmenia, tak sa ľudia nebudú tešiť z demokracie.
V Správe Ústavu pamäti národa čítame, že počas roka 2019 bol Ústav pamäti národa účastníkom konania v dvanástich súdnych sporoch, pričom zväčša išlo o žaloby, v ktorých sa žalobcovia domáhali určenia, že boli neoprávnene evidovaní v registračných protokoloch bývalej Štátnej bezpečnosti. V štyroch prípadoch išlo o spory pracovnoprávnej povahy. V jednom súd rozhodol v prospech žalobcu a zaviazal Ústav pamäti národa uhradiť žalobcovi finančnú náhradu vo výške jeho 36 priemerných mesačných platov. Spor v súčasnosti rieši odvolací súd. Viac sa o tomto prípade nepíše. Správa Ústavu pamäti národa sa nevenuje tabuizovanej téme psychického násilia na pracoviskách. Prečo sa bojíme o tejto téme stále hovoriť. I keď posledné mediálne správy sú plné informácií o šikane na Spojenej škole Vrútky. A šikana, ako nám k tomu hovoria odborníci – psychológovia, môže mať následky.
https://www.cas.sk/clanok/991345/odbornici-po-utoku-vo-vrutkach-moze-trauma-zo-sikanovania-v-skole-vyvolat-v-dospelosti-agresivitu/?fbclid=IwAR2HlzdjzBa0XTCOh9-Wxbtqv88Nl3vLN9iNuPFTqFp_rrTApCxQgu5wb6Q
Tam, kde sa píše história národa o rokoch neslobody a komunistickej totalitnej moci 1939–1989, tam by mali byť kvalitné pracovné vzťahy. Ale nie sú. Už je rok 2020 a stále tu pretrváva kauza historika Martina Lacka, lebo Ústav pamäti národa sa odvolal. A tak stále kolom dokola z jedného súdu na druhý. A spravodlivosť stále uniká.
Ako tento prípad vznikol? V roku 2016 novinári napísali: „Niektorí zamestnanci Ústavu pamäti národa si podľa jeho šéfa Ondreja Krajňáka robia, čo chcú, a nevenujú sa svojim úlohám. Úrad im preto udelil sankcie – upozornil ich. Nie je vylúčené, že tresty časom sprísni. Na zanedbávanie pracovných povinností upozornil Ústav pamäti národa v roku 2016 piatich zo 64 zamestnancov. Zamestnanec a historik Martin Lacko viackrát v minulosti podporil extrémistickú stranu Mariana Kotlebu, dokonca ľudí pred voľbami vyzýval, aby ju volili. „Veríme, že v nastolenej línii nekompromisnej obhajoby slovenských záujmov bude strana pokračovať a preto jej dávame svoj hlas,“ píše sa vo výzve, ktorú Lacko podpísal. Krajňák Lackovu prácu v ÚPN kritizoval s tým, že sa vo svojej štúdii venoval americkému bombardovaniu závodu Apollo v Bratislave počas druhej svetovej vojny. „ÚPN sa má v prvom rade mapovať zločiny nacizmu a komunizmu a venovať sa ich obetiam a tomu sa on nevenoval,“ povedal výboru. V práci boli navyše Američania vykreslení ako agresori, hoci bojovali proti nacizmu, čo kritizovali aj ďalší odborníci z ústavu.“ Jednou z príčin, pre ktoré dostal historik Martin Lacko od zamestnávateľa skončenie pracovného pomeru, sú práve tieto články.
Inštitút ochrany ústavných práv aj v tomto prípade preukazuje, že bez ohľadu na elitné vzdelanie, každý zamestnanec môže byť dnes – v období demokracie – otrokom svojho zamestnávateľa. Zamestnávateľ má možnosť zobrať zamestnancovi všetko, čo je v súčasnosti cenené a čo je dôležité pre život. Prácu a príjem. Ukazuje to súčasná vláda Igora Matoviča: Kto z právnikov sa nebojí povadať nahlas, že politické hnutie OĽaNO neexistuje. Skončilo 20.11.2019.
Sudkyňa dodržiava súdnu „šablónu“. LEBO už dávno by zmietla tento prípad založený na tom, že akási „sliepočka“ v podobe zamestnanca Ústavu pamäti národa povedala predsedovi Ondrejovi Krajňákovi, že jeho zamestnanec o ňom škaredo napísal na svojom blogu. A predseda si tieto skutočnosti ani nezisťoval a ani článok nečítal. Rozhodol z pozície moci a na podnet svojho donášača. A na tomto „blate donášača“ stojí trojročná kauza prípadu.
Čo nám priniesol výsluch svedka doktora Jána Palfyho? Svedok vypovedal o pracovnoprávnych vzťahoch na pracovisku. Odkedy sa stal predsedom Ústavu pamäti národa Ondrej Krajňák boli vzťahy na pracovisku napäté, chcel vymeniť riadiacich pracovníkov, ale na to nemal kompetenciu bez správnej rady, preto vydal pokyn a tak sa dostal do konfliktu so správnou radou, pracovné vzťahy na pracovisku vrcholili, výsledkom bol protest zamestnancov, 4 zamestnanci obdržali porušenie pracovej disciplíny, ale pán Lacko nebol medzi nimi, atmosféra na rade spôsobila, že pán Lacko vydal svoje stanovisko a následne to predseda Ústav pamäti národa vyhodnotil ako porušenie pracovnej disciplíny a obdržal výpoveď. S výpoveďou nesúhlasila správna rada a ani dozorná rada, tak vypovedal svedok – doktor Ján Pálfy.
Od tohto momentu (ako u Piláta) sa sudkyňa snažila vyriešiť prípad do víťazného konca pre žalobcu s otázkami na svedka a na právneho zástupcu žalovaného, či je možné, aby sa žalobca vrátil späť do práce.
Slovenská cesta zamestnanca historika Martina Lacka z práce do stratena je pre štát enormne drahá a pre nášho historika dvojako smrteľná. Najprv je sociálne smrteľná – ani si to neuvedomil, ale najprv stratil sociálne vzťahy. Potom je fyzicky smrteľná – postupne nadobúda ochorenia. Útek „prenasledovanej pracovnej sily“ do ulity je zrejme jediné východisko v bezprávnej spoločnosti, akou náš štát je.
Našou úlohou je predostrieť pred našu verejnosť sociálnu chorobu našej demokracie Našim cieľom je posvietiť do skrytých temných kútov zamestnaneckých vzťahov a povedať nahlas: Človeče – kam sa rútiš? Veď Petrarcov „temný stredovek“ dokázal garantovať každému učňovi a každému majstrovi presné miesto v spoločnosti, a dokonca aj cechové poistenie pri chorobe, alebo po úmrtí v práci. Dnešná spoločnosť takú istotu nedokáže garantovať. A už vôbec takto nastavenému systému nepomôže poslanec parlamentu. Slováci, píšeme si históriu národa.
Na piatom meste je organické poškodenie telesných orgánov – cievne príhody mozgu a srdca, rakovina žalúdka, rakovina hrubého čreva.
Na šiestom mieste je sociálna izolácia – človek nenachádza svoje miesto v spoločnosti lebo je vážne chorý, ale invalidný dôchodok nedostane.
Na siedmom mieste býva sociálne odvrhnutie s komplexnými následkami nielen pre postihnutého, ale aj pre jeho rodinu.
Táto kaskáda je scholastický, teoretický obraz, ktorý sa v praxi nemusí vždy kompletizovať. V našej spoločnosti je absolútne typickým obrazom kaskáda prvých piatich fáz. Naši občania si zvolia cestu úniku a odchádzajú zo zlého zamestnaneckého prostredia až po získaní organického poškodenia zdravia.
Protiprávnosť úkonov takzvaným porušením právnej povinnosti plynúcej z pracovnoprávneho vzťahu, ale vznikla výkonom práva spôsobom, ktorý deformuje, deklinuje, kriví pôvodný výklad zákona, a sám zákon nemá v sebe definovaný mantinel na zákaz deformovaného výkladu. A toto všetko spĺňa nehospodárne súdne konanie pána Martina Lacka. A tak sa teda zakladateľ Ústavu pamäti národa, Ján Langoš, môže v hrobe obracať, lebo odbornosť nám unikla z pamäte nášho slovenského národa.
Celá debata | RSS tejto debaty