zivot okolo nas

Vážení študenti práva, (a nielen Vy) pokračujeme v praktických skúsenostiach, a tým v šírení osvety a monitoringu, ktorý zaznamenáva naša história. Aj napriek tomu, že sa tu všade šíria správy o Ukrajine, nezabúdame na príčiny a dôvody bezprávia našich občanov.

Mlčiaca opozícia a ich voliči

V ďaľšom článku vysvetlíme študentom práva (a nielen im) prípad občana – odborového predáka Jána Margalu z roku 2014. Prečo? Lebo: dňa 8.3.2022 som si prevzala Uznesenie Krajského súdu v Bratislave v právnej veci žalobcu Jána Margalu proti žalovanému Železničná spoločnosť Cargo o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. V tejto kauze žalobcu som ako jeho právna zástupkyňa dostala pokutu za to, že som údajne osočovala sudkyňu Okresného súdu Bratislava II na chodbe pred akýmisi zamestnancami súdu a vec som zverejnila na blogu sme.

Krajský súd v Bratislave v tomto Uznesení vec posúdil okrem iného: „,,,,, v danom prípade nešlo o podanie  voči súdu ako hrubo urážlivé, ale  ide o podanie všeobecne adresované verejnosti pri výkone práva slobody prejavu limitovaného súkromnoprávnymi prostriedkami ochrany ústavou garantovaných práv“. A tak konečne sa Krajský súd mojím odvolaním zaoberal a pokutu zrušil.

Len zopakujem históriu: Dňa 9. 12. 2014 som podala na Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie proti pokute, ktorá mi bola udelená sudkyňou na Okresnom súde Bratislava II.  Z listu Okresného súdu Bratislava II nebolo možné zistiť, či zamestnanci súdu sú upratovačky, či sudcovia či strážna služba či zamestnanci podateľne, lebo toto v liste nebolo uvedené. Ako som zaznamenala na blog sme ešte ani dňa  09. 02. 2015 som nedostala odpoveď na toto údajné porušovanie zákonov ako právnej zástupkyne.

https://blog.sme.sk/ritomska/politika/kauza-odboroveho-predaka

Vážení študenti práva, Cargo, a.s. je ďalší zamestnávateľ, ktorý sa počas nášho výskumu vo volebnom období 2012 – 2016 zaradil do nášho zoznamu Škaredý zamestnávateľ. Tento zoznam je bohatý na zamestnávateľov s výskytom mobbingu: ministerstvá, úrad vlády SR, úrady práce, inšpektoráty práce, okresné úrady, nemocnice, súkromných podnikateľov, sociálne zariadenia, redakcie, základné školy, stredné školy a vysoké školy. Zoznam sa nám stále zo dňa na deň rozširuje. Pomaly na tom Slovensku nebude pracovisko, kde sa mobbing nevyskytol. Ďakujem každému, kto odvážne poukáže na mobbing.

Aj na tomto blogu zverejňujem moje vystúpenie v parlamente na mimoriadnej schôdzi v parlamente, ktorá sa konala pri príležitosti odvolávania ministra spravodlivosti SR v marci 2014.

„Vychádzajúc z našej Ústavy, podľa ktorej Slovensko je zvrchovaným demokratickým a právnym štátom, kde sa garantuje štátna moc pochádzajúca od občanov, ktorí túto moc vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov, alebo aj priamo, svojich volených zástupcov, alebo aj priamo,z tohto vychádzajúc chcem zdôrazniť, že náš demokratický štát neexistuje tak, že ho garantuje nejaký zákon, alebo nejaký dokument – hoci aj tým – ale to nestačí – ale hlavne tak, že má svojich občanov, a hlavne že títo občania majú zákonodarnú moc. Zopakujem – priamu – alebo zástupnú – moc majú v rukách občania ! Zákon sú občania ! Toľko o zákone.

V našej 24 ročnej histórii demokratického štátu sa nám predvádzali rôzni zástupcovia. Presadzovali a snažia sa presadiť vlastnú vôľu v novelizáciách zákonov, a často bezohľadne aj proti vôli našich občanov – tvoria špecifický, ústavne zakotvený bezprávny systém.Subjektívne novely, a egoisticky presadzované zákony sú obvykle schvaľované bez konzultácie s občanmi – a sú nastavené proti slušným občanom našej republiky. Uvedená prax dokazuje, že skutočnú moc nad našimi občanmi majú vo svojich pazúroch rôzne elitárske oligarchie, ktoré si nahonobili svoje majetky podvodmi v privatizačných machináciách, a v neskorších kriminálnych finančníckych podvodoch. V ich prospech sú prijímané nové, a novšie novelizácie.

Zamestnanci, študenti, absolventi a dôchodcovia sa majú stále horšie ako pred rokom 1990. Učitelia nevedi, kto ich platí – či školstvo, alebo „policajné ministérium“, ale vedia že učitelia s tridsaťročnou praxou sú platení menej, ako je stanovená minimálna mzda v Nemecku. Lekári a pacienti je samostatná výpalnícka kapitola: Pacienti odvádzajú zdravotnú daň výpalníkovi, ktorý finančnými reštrikciami donúti lekára aby neliečil… Je to zle nastavený výpalnícky systém bez kontroly, a médiá musia vykričať každý vyčnievajúci prípad, ak sa chce zjednať jeho náprava… Ale čo s tými slušnými a trpiacimi občanmi, ktorí sa ani nesťažujú? Tí umierajú neliečení, a lekári mlčia o tom, ako ich poisťovňa tlačí k múru…

Vážení zákonodarcovia, zamyslime sa: Komu sa od roku 1990 polepšilo? Komu štát garantuje vysoké príjmy a vysokú životnú úroveň? Pomôžem našej stručnej úvahe: Polepšilo sa ústavným činiteľom ? Veľmi jasné a hlasné ÁNO!

Poslancom parlamentu sa polepšilo ako prvým a im najviac! Stalo sa to za pána Čarnogurského v roku 1990. Bol to prvý krok tohto ansámblu, ktorému sa hovorí aj parlament. Potom si prilepšil každý nasledujúci parlamentný ansámbel v každom volebnom období a tvárili sa, akoby sa občanom vodilo tiež dobre. Pýtam sa: Nemáme za to hanbu ? A to nehovorím o bočných príjmoch zakorenených poslancov, ktorí majú podchytené miestne samosprávy, alebo vedia zariadiť „eurofondík“ pre priateľa, či štátne dotácie pre podnikavých súkromníkov… samozrejme za takzvaný 30% manažérsky poplatok, a samozrejme, že je nezdaniteľný, lebo je nepriznaný, ale je to lukratívny príjem. K takým príjmom sa parlamentný nováčik nemôže dostať, ale to neznamená, že občania a parlamentní nováčikovia o paralelných príjmoch zákonodarcov nevedia!

A takíto zakorenení poslanci sa starajú – v úvodzovkách – o svojich voličov iba raz za štyri roky, aj to tiež iba tak štyri týždne. Vyrážajú na poslanecké turnusy iba tesne pred voľbami, a vôbec ich nezaujímajú starosti slovenských občanov!

Polepšilo sa sudcom a prokurátorom? Štát im garantuje príjmy vo výške trojnásobku priemerného mesačného zárobku a ešte viac, majú aj trinásty, ba aj štrnásty plat, čo sa všemožne tutlá a odôvodňuje nejakou v úvodzovkách „nezávislosťou“. Nezávislosť sudcov je demagógia hodná americkej propagandy. Skutočnosť je taká, že sudcovia nikdy neboli, a nikdy nebudú nezávislí. Spomeňte si na prípad Zuzany, dvoch starozákonných sudcov, a mladého proroka Daniela, ktorý tých dvoch starých luhárov nechal odsúdiť podľa starozákonného práva. Ako je možné, že v modernej dobe niečo také nie je možné ?

Sudcovia vždy a stále boli, aj budú platení z peňazí občanov ! Pýtam sa, za čo sú platení slovenskí sudcovia? Za to, že prenasledujú chudobných a poškodených občanov nespravodlivými rozsudkami? Pani Bystrianska je buď dezorientovaná alebo zaujatá vo svoj prospech a v prospech sudcov, alebo je úplne nekompetentná. Jej teórie o „nezávislosti sudcov“ ignorujú fakt, že nezávislosť sudcov je závislá spokojnosti občanov! Postaviť „nezávislosť sudcov“ na vysokých a nezaslúžených platoch je do neba volajúca drzosť a korupcia zakotvená v zákone! Je to nenásytnosť sudcovského stavu! Sudcovský stav by mal byť preosiaty ako skazené žito vo vetre!

Polepšilo sa advokátom, exekútorom a iným právnickým zamestnancom? Nepochybujme, že áno. Zákony im umožňujú zdierať aj najchudobnejšieho občana, a dokonca aj vtedy, ak ho fiktívne obhajujú a vlastne mu ešte aj poškodia. Poškodia občanovi a ešte si to nechajú nehorázne zaplatiť. Je to normálne? V pekle možno. Medzi nami ľuďmi je to definované ako kriminálne postavenie právnikov, bezprávie pre občanov a privilégiá pre právnickú oligarchiu.

Štát garantuje vysoké ceny za právnické služby. Takto sa to začalo nastavovať za pána Čarnogurského, a neskôr sa posunulo ešte vyššie za pána Mečiara. Právnik je veľmi dobre zaplatený ako exekútor, správca konkurznej podstaty, notár, advokát, alebo právnik v štátnom úrade a vždy si môže privyrábať bez kontroly a bez daňového priznania. Zneužitie svojho poslania si nenechá nikým dokázať, ani skontrolovať.

Exekútori, okrem odmeny za úkony, ktoré vykonajú, účtujú ešte 20% z vymoženej sumy. Správcovia konkurzných podstát 10% zo speňaženého majetku. A utajené provízie pri machináciách a prevodoch majetkov v konkurznej podstate sa už ani nedá hovoriť – kto by im to dokázal, však?

Advokácia je štát v štáte. Štát garantuje advokátske služby aj pre nemajetných občanov – ale iba na papieri. Ak je advokát nedostupný pre neodkladné úkony, tak má nemajetný občan smolu a môže si nohy uchodiť, advokáta nedostane. Ani po písomnej žiadosti na advokátsku komoru sa mu nemusí vyhovieť. Ani jeden advokát nie je povinný obhajovať, štát nemá zákon, ktorým by ho donútil.

Advokát má príjem za stratu času až 24 € / h, a okrem toho až 110 € / h za každú začatú hodinu poskytnutej právnej služby. Tarifná odmena advokáta za zastupovanie v občianskom konaní za jeden úkon právnej služby, napr. v spore o 33.194 € je 486 €. Za každú účasť na pojednávaní tak dostane advokát navrhovateľa, a tiež advokát odporcu, každý po 486 €. Pričom pojednávanie trvá iba pol hodiny. Kto z nás zarobí 500 € za pol hodiny? Potom sa nečudujte, ak jedna advokátska kancelária, ako sú Čarnogurský a spol., zarobí mesačne najmenej 160 tisíc €. To hovorím iba o priznaných príjmoch ! A nečudujem sa ani sudcom, že sa porovnávajú s týmito tiež právnikmi a túžia po podobných príjmoch. Je to choré, nazvem to priam bizarné a úchylné. Toto právne nastavenie je príčinou sociálnej patológie zvanej justifóbia, strach zo súdneho bezprávia !

Ak sudca v súdnom spore vykoná osem pojednávaní, advokáti si v takomto spore zarobia po 4.860 €. No, opýtam sa: Nepodozrievate sudcov, že berú provízie od advokátov ? Samozrejme to treba dokázať, ale skôr, než by sme to dokazovali, zamerajme sa radšej na odstránenie tejto sociálnej patológie! Urobme niečo proti tomu, aby sa advokáti nedelili so sudcami o nekontrolovateľné zisky z odročených pojednávaní! Urobme niečo proti koreňu súdnych prieťahov!

Jeden taký úkon, ktorý by tento nešvár odstránil je jednoduchý: Stačí jedna Vyhláška ministra spravodlivosti. Postačilo by, keby svojou Vyhláškou pán minister obmedzil počet platených úkonov, napríklad – jeden súdny proces na dve platené pojednávania. Ostatné súdne úkony by boli neplatené, nezaplatili by sa ani sudcovi, ani prokurátorovi, ani advokátovi. Každé pojednávanie nad rámec tarifných dvoch pojednávaní by bol dôvodom na zníženie odmeny za prvé dva úkony, takže po niekoľkých úkonoch navyše, by nemuseli mať zaplatené nič. Presne tak, ako krajčír nedostane za šaty nič, ak nie sú ušité v dohodnutom termíne ešte pred plesovou sezónou. Súdne spory by sa rýchlejšie skončili, vymožiteľnosť práva by sa zlepšila, a čo nie je zanedbateľné, odmeňovanie by nebolo krkolomne horibilné, ale primerané, a bonus pre spoločnosť by bol pokles korupcie medzi advokáciou a justíciou. Takmer vo všetkých volebných programoch politických strán, aj kandidátov na prezidenta, vidíme deklarácie o znížení miery korupcie, a že vraj na zlepšenie vymožiteľnosti práva.

Takmer každá vláda si do programového vyhlásenia vlády dávala ten istý cieľ. Ako vždy, voliči sú oklamaní a po voľbách sa zisťuje vzostup korupcie a pokles vymožiteľnosti práva. Pýtam sa dokedy? Môže ešte korupcia stúpať a vymožiteľnosť práva klesať? V praxi som zistila že Slovensko je na dne. Vyzerá to asi takto: Chudobný občan žalobca podá návrh na vymáhanie svojich práv. Sudca to oznámi odporcovi a oznámi mu aj to, čo si má pripraviť, aké doklady, aby sa proti sťažnosti obhájil. Pojednávania sa potom vytyčujú dovtedy, kým žalujúci navrhovateľ nedostane infarkt, alebo kým to nevzdá, alebo kým jednoducho neprestane chodiť na súd… a potom ho pekne „zúčtujú“, predložia mu účet, a hotovo.

Vážení, ja viem o čom hovorím. Obhajujem poškodených občanov ako dobrovoľníčka, a neprestávam vychádzať z údivu o pekelnom stave nášho bezprávneho štátu. Filmy o mafiách sú slabý čaj proti slovenskej skutočnosti. Sudca pojednáva osemnáste pojednávanie a žalujúcu navrhovateľku nevypočul ani raz, zato podnikateľa odporcu vypočúva aj bez prítomnosti navrhovateľky… taká je jedna z realít na našich súdoch.

Naši politici, ústavní činitelia a Vláda SR sú buď nekompetentní, alebo hrajú divadlo, v ktorom sú hlavnými protagonistami „slepej baby“, alebo jednoducho podvádzajú občanov kriminálnymi manévrami na ochranu svojich priateľov. Ešte aj pani Bystrianska sa usmieva do televízie, akoby sme boli slepí a hluchí, ako keby sme nevedeli o korupcii v justícii, o ich neregistrovaných príjmoch, a veľkohubo vyhlási, že sudcovia si zaslúžia finančnú podporu svojej v úvodzovkách „nezávislosti“.

Ústavné orgány a vládni činitelia zametajú pod koberec všetky podnety a petície občanov ukazujúce na príčiny vysokej miery skorumpovanosti mocenských orgánov. Všetky podnety občanov ukazujúce na nízku vymožiteľnosť práva odkladajú ako nedôvodné, alebo ich zoberú na vedomie bez ďalších opatrení. Bezprávny stav Slovenskej republiky dosiahol kritickú mieru na hranici chaosu.

Občania miesto slobody, demokracie a namiesto prilepšenia dostali iba ilúziu o slobode podporovanú slobodou vierovyznania. Vážení slobodne veriaci – opýtam sa vás: Viete čo spravil Ježiš Kristus predtým ako kázal trpiacemu davu? Nakŕmil ich. To je podstata sociálneho cítenia a sociálnej politiky. Najprv chlieb a potom viera. Z „pravicového“ rovnako ako z konzervatívneho, či zo „smeráckeho“ pseudo-sociálneho systému doslova vypadol chlieb, a nahradili ho rečami o slobode vierovyznania. Je to sprostý a primitívny gól do siete demokratizačných zmien. Táto republika podviedla slušných ľudí, a ešte im aj vešia klamstvá natreté medom rovno pod nos. Politici, sudcovia a médiá ťahajú za jeden povraz a neváhajú klamať občanom rovno do očí.

Podľa posledného zistenia Svetovej škály skorumpovaných štátov ako uvádzajú v Transparency International je Slovenská republika na 66.mieste zo 183 hodnotených krajín, čo predstavuje piate miesto odzadu medzi štátmi EÚ.  Za Slovenskom skončili štáty hodnotené ako domovské štáty mafií, resp. domovské štáty balkánskych v úvodzovkách „rodinných politík“, ako je Taliansko, Rumunsko, Grécko a Bulharsko. Slovensko patrí k piatim najskorumpovanejším štátom EÚ, o tom niet pochýb. Poznamenávam, že miera korupcie je na Slovensku nezmerateľná, lebo neskorumpované ostrovčeky našej štátnej moci už dávno zanikli, a mieru slušnej normy – tu na Slovensku – už nikto nepozná.

V tomto oceáne korupcie a bezprávia je takmer nemožné podnikať. Svetové ekonomické fórum hodnotilo 144 krajín, medzi ktorými zaradilo Slovenskú republiku na chvost, až na 140. miesto. Máme u nás oceán korupcie a bezprávia. Bezprávie a korupciu máme zakotvené aj v Ústave. Podľa našej Ústavy nie každý sa môže domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zákonom ustanoveným postupom, pretože novelizované zákony znemožňujú občanovi toto právo využiť.