zivot okolo nas

Po prijatí Programového vyhlásenia Matovičovej vlády SR  Inštitút ochrany ústavných práv považuje za dôležité pripomenúť históriu nášho slovenského parlamentu a upriamiť pozornosť na naše medzinárodné konferencie, ktoré organizujeme od roku 2013, aby sme zachytili budovanie slovenskej demokracie. Posledná 5. medzinárodná konferencia Kde vzniká zlo sa konala dňa 23. septembra 2019.

Vyberám úryvok zo Zborníka, ktorý je dostupný pre záujemcov v našich slovenských knižníciach.

„Úvodom v mene Inštitútu ochrany ústavných práv chcem Vám, čo najsrdečnejšie vyjadriť vďaku za Vašu odvahu a statočnosť, že ste sem dnes prišli. Kongresové priestory Vysokoškolského internátu Družba Univerzity Komenského Bratislava sú tu dnes – dňa 23. septembra 2019 – pripravené pre nás, aby sme priniesli ďalšie výsledky nášho výskumu o téme, ktorá zasahuje naše životy. Oboznámime Vás s ďalšou osvetou, ktorú vykonávame pre Vás, občanov.

Táto konferencia je  pokračovaním úsilia za sociálnu normu humanizmu, resp. za zdravé medziľudské vzťahy, ktoré sme začali v roku 2013 v parlamente,  – aby eurelatio basalis fungovali v každodennej realite, v pozemskom ľudstve. Prečo chceme a budeme hovoriť po piatich rokoch organizovania našich konferencií o téme ZLA?  Lebo zlo ako všetko, čo sa vôkol nás deje – od narodenia až po smrť – patrí do histórie nášho národa, resp. každého ľudského konania.

Naša 5. konferencia predstavuje vyvrcholenie nášho osemročného vývoja pomoci, osvety, monitorovania, dokumentovania prípadov slovenských občanov v boji za spravodlivosťou. Zborník z 5. konferencie Kde vzniká zlo venujeme čestnej pamiatke sudkyni JUDr. Marte Laukovej, ktorá bola prenasledovaná, ponižovaná a zneužívaná vo svojej práci.

https://domov.sme.sk/c/6144243/ocenenie-biela-vrana-ziskala-aj-mrtva-sudkyna.html

„Ako trestná sudkyňa  Okresného súdu Bratislava I. neurobila sudkyňa  JUDr. Marta Lauková  nič výnimočné, len to, čo by v jej situácii mal urobiť každý sudca: aj v konkrétnej väzobnej veci na jar r. 2009 rozhodla v súlade s ústavným sľubom sudcu  podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne  a aj vo svojom ďalšom postupe sa spravovala zákonom. Išlo však o vec, v ktorej jej bol ešte pred rozhodnutím doručený „lístoček“ od predsedníčky súdu JUDr. Gabriely. Buľubášovej. Znel: „XY prepustiť, ak sa dá“. Neprepustila.

Pretože bola presvedčená, že sú splnené zákonné podmienky pre väzbu. A následne začali okolo sudkyne JUDr. Laukovej rôzne obštrukcie, sledovanie príchodov, kontroly … a potom, keď vo veci ovplyvňovania súdu podala trestné oznámenie, boli jej vytýkané nedostatky v práci, odňatá práca v domácom prostredí a napokon bola preložená z trestného úseku  na občianskoprávny.

Ťažko to znášala, pretože dlhé roky pracovala v trestnej agende a mala k nej vzťah. Takýto prístup orgánov správy a samosprávy súdnictva, ale aj celková j atmosféra na  pracovisku, keď sa jej kolegovia vyhýbali a mnohí sa s ňou neodvážili ani komunikovať, zle vplývala na jej podlomené zdravie,  takže od septembra 2009 už  zostala dlhodobo  práceneschopná.

Hoci súdna rada mala k dispozícii lekársku správu o zdravotnom stave sudkyne JUDr. Marte Laukovej, rozhodnutím zo dňa 4.5.2010 jej zastavila príplatok k nemocenským dávkam. Bolo to prvé a zatiaľ jediné  rozhodnutie tohto druhu  v histórii súdnej rady a vydané bolo bez toho, aby  sudkyňa bola vypočutá.  Z uznesenia súdnej  rady, ale ani zo zápisnice z jej zasadnutia pritom vôbec nie je možné zistiť, z akých skutočností  rozhodnutie  súdnej rady o zastavení tohto príplatku vychádzalo a akými úvahami sa vlastne pri jeho vydaní  riadila.

Takýto  necitlivý a vo svojej podstate nespravodlivý prístup najvyššieho orgánu súdnictva sudkyňa JUDr. Marta Lauková pociťovala  ako ďalší z radu trestov  za to, že si dovolila súdiť ako nezávislá sudkyňa a nevyhovieť „intervencii zhora“. A nezostalo to  bez následkov. Došlo k zhoršeniu jej zdravotného stavu,  dňa 20.7. nastala  zástava  srdca a aj keď sa lekárom podarilo oživiť ju,  z kómy sa už  neprebrala a dňa 5. 9.  2010 vo veku nedožitých 56 rokov  zomrela“.

Tento prípad sa stal v roku 2010. Vtedy si ešte nikto nedovolil napísať ani povedať nahlas, že pani sudkyňa sa stala obeťou mobbingu. Nikto jej nepomohol, všetci len sledovali, ako ju z pracoviska vytláčajú, jej prácu znevažujú a ponižujú.  A vývoj šiel ďalej. Dnes sa píše rok 2019. A na Slovensku máme medzinárodnú konferenciu, ktorú sme ako piatu na Slovensku zorganizovali ako osvetu a monitoring v téme psychického násilia na pracoviskách.

Stav patologického otrokárstva v Slovenskej republike trvá aj v tomto volebnom období 2016 – 2020. Naše slovenské otrokárstvo v holej realite nie je choré, ale je úchylné, psychopatické, ako by ho nazval poctivý psychiater. Vznikol hybridný problém, ktorý je sociálnou rakovinou v tele spoločnosti, ťažkou chorobou, predstavuje peklo v zamestnaní.  Do Zborníka z 5. konferencie zverejňujeme históriu stratených existencií našich občanov.  Všetci občania pracovali a mali svoju prácu radi, len mobbér ich na pracovisku nechcel, a tak sa rozhodol a rozhoduje z pracoviska ich vytlačiť.

Ja sama skôr, ako som bola zvolená do parlamentu, bránila som sa proti zlu, ktoré sa voči mne páchalo prostredníctvom mojej šéfky na pracovisku a ktorá ma chcela z  pracoviska vyštvať. A môj boj proti tomuto zlu ma posunul do parlamentu. Mojím cieľom bolo predložiť antimobbingové zákony. Ale aké bolo moje sklamanie, keď som zistila, že parlament je len lobistická skupina pre svojich a pracuje pod heslom: ja Tebe a Ty mne.  Ale bez žiadnej pomoci pre občanov. Dôkazom bolo aj moje vystúpenie v parlamente, kde som podala návrh na doplnenie Programového vyhlásenia vlády.

https://www.mojevideo.sk/video/26347/marika_ritomska_1_vystupenie_v_nr_sr_2012.html

To znamená  poslanci parlamentu nemajú kompetenciu pracovať pre ľudí, pracujú na základe plnenia Programového vyhlásenia vlády, ktoré si hneď po zvolení do parlamentu schvália. Prečo o tom nikto z občanov, voličov nevie? Lebo ich o tom nikto z poslancov v histórii nášho parlamentu neinformoval a  neinformuje.  

Vidíme to na politike lídra OĽaNO Igora Matoviča, ktorý len kritizuje a nič pre občanov nerieši. A občan nemá skúsenosti ani poznatky, ako má fungovať parlament. Každý z jeho nezávislých poslancov sa točí a bude točiť len v kolese schvaľovania zákonov. Nikto predsa nebude vytŕčať z radu. Ak áno, tak líder Matovič sa prejaví.

Moja osveta si vyžadovala pravidelnú informáciu o mojej poslaneckej činnosti pomocou médií. Média stále písali stereotypné články, aby občan nemal skúsenosti o tom, ako funguje parlament. A možno to vtedy novinári ani nevedeli a nechceli písať.

Naša vláda, naši poslanci parlamentu sa púšťali a stále púšťajú do populistických tém. Akoby chceli osloviť už aj tak dávno v stereotype a v ignorácii žijúceho slovenského občana. Veľký psychický tlak, ktorý vytvára peklo vo vzťahoch, prenikol aj do parlamentu a  aj na naše pracoviská. Komplikované medziľudské vzťahy motivované – alebo jednoducho nekontrolované vzťahy, sú sprievodným javom boja medzi ľuďmi a medzi skupinami. Chýba istota udržania pracovného miesta. Výsledkom je desocializácia.

Nech nám vládne politická strana, ktorá bude mať parlamentnú väčšinu, bude to také isté ako teraz, teda nie pre občanov, ktorí pravidelne chodia voliť. Preto šírime osvetu prejsť na zmenu nového systému pomocou Inštitútu ochrany ústavných práv, ktorý ako prvý na Slovensku sa pripojil k civilizovaným krajinám Európy šíri osvetu a monitoruje psychické násilie voči ľudskej bytosti na našich pracoviskách. Inštitút ochrany ústavných práv má záujem o každého občana, ktorý má reálny záujem začať meniť svoju životnú situáciu od seba.

Môžeme konštatovať – je to začiatok novej éry v dejinách nielen slovenskej spoločnosti. Občania členských krajín Európskej únie mali by byť pravdivo informovaní s čím bojujú slušní ľudia v sekulárnych spoločenstvách. Postih voči nemorálnemu konaniu zamestnávateľa je stále v našich podmienkach nemožný. Tento bezprávny stav umožňuje zamestnávateľom, ale aj spoluzamestnancom, beztrestne konať psychické násilie, a tým hrubo porušovať Ústavu Slovenskej republiky, ústavné práva zamestnanca a demokratické princípy, ku ktorým sa Slovenská republika hlási. Aj to nám ukazuje stav skorumpovanosti a nekompetentnosti vlády Slovenskej republiky. Správanie zamestnávateľov, ktorí porušujú predpisy Európskej únie, nie je možné odstrániť, ale je možné a veľmi dôležité, aby sme na Slovensku o týchto prípadoch stále písali a začali ich riešiť. Zaregistrovali sme, že v niektorých prípadoch psychické násilie na pracoviskách viedlo k samovraždám. Ale v žiadnych novinách o tom nepísali. Ako jediný prostriedok obrany sme neváhali predkladať žalobné návrhy na súdy. V pojednávacích sieňach dokazujeme a bránime právo trpiaceho občana, resp. mobbingu.

Spomínam si na účastníčku z Nemecka p. Anku Kampku, keď povedala na 1. konferencii konanej v parlamente: „Počas viac ako 15 rokov, čo som sa začala venovať problémom násilia, som často zdesená, koľko existuje klubov a inštitúcií zapojených do šikanovania na pracovisku a koľko z nich neváha oponovať utýranej obeti a postaví sa zoči –voči proti nej aj na súde.“ Diskusia s nemeckými kolegami ma poučila, že aj na Slovensku  máme kluby a veľa koučov, ktorí sa zaoberajú ľudskými právami. Ale všetko je to len hra na prácu. Žiadna pomoc.

Aj nás (IOUP) v júni 2019 oslovila mediálna komunikačná agentúra  s tým, že pripravuje pre klienta v štátnom sektore školenie pre jej riadiacich pracovníkov, týkajúce sa pálčivej témy v spoločnosti, akou je mobbing, bossing – pracovne „šikana na pracovisku“. Ale pri obrovskom množstve našich poznatkov sa svojej aktivity vzdali. A nechceli už žiadnu spoluprácu.

Podľa rakovinou prežratej legislatívy je náš občan čosi menej ako zver. Ako na pracoviskách, tak aj v politike, stále viac sa prehlbuje existujúci problém otrokárstva.  Aj Vaše sťažnosti dokazujú že, na Slovensku sme si vybudovali platný „úchylný stav otrokárstva“: „Zhora dole môžeš úplne všetko, a zdola nahor nemôžeš vôbec nič!“ Píšem, „úchylný stav otrokárstva“, lebo v skutočnom antickom otrokárstve bolo postarané o otrokov a ich rodiny podstatne lepšie, ako si to predstavovali Dzurindove vlády. Žiaľ, stav patologického otrokárstva v Slovenskej republike trvá dodnes. Naše slovenské otrokárstvo v holej realite nie je choré, ale je úchylné, psychopatické, ako by ho nazval poctivý psychiater. Príkladom je aj líder OĽaNO Igor Matovič.

Pripomínam: Slovensko v novej ére spoločnosti po tzv. Nežnej revolúcii, je ťažko choré, trpí vážnou sociálnou rakovinou. Vznikol hybridný problém, ktorý je rakovinou v tele spoločnosti, ťažkou chorobou, predstavuje peklo v zamestnaní. Peklo, o ktorom kňazi nič nevedia, je to problém rezortu práce a sociálnych vecí. Vzniklo úchylné otrokárstvo postavené na hegemónii a diktáte kapitálu. Na stretnutiach s Vami občanmi ste nám opísali  svoje moderné zotročenie, a všetci nám unisono zviditeľňujete problém, ale žiaľ, nikto z poslancov, z vlády doteraz ho nechcel ani vidieť, ani počuť. Každý poslanec sa s Vami  hrá na prácu?  A nikto  nikomu nepomôže.“  

Potiaľ úryvok.

Dajme si dnes otázku: Pomôže Matovičova vláda pre občanov s touto sociálnou rakovinou? Bude možné sa dovolať  ústavných práv v prospech našich občanov na súdoch?  Čo sa zmení vo vzťahu medzi ľuďmi na pracoviskách? 

Vážení, preto naša osveta je dôležitá. Inštitút ochrany ústavných práv monitoruje historické skúsenosti s demokraciou našich občanov na slovenských pracoviskách. Poznamenávam, že všetci občania, ktorým som podala žalobu (od roku 2012) pracovali a mali svoju prácu radi, len mobbér ich na pracovisku nechcel a tak sa rozhodol z pracoviska ich vytlačiť. V týchto prípadoch zničenej existencie občanov poukazujem na procesné nedostatky pri vzniku právnych úkonov skončenia pracovných pomerov.

Aj v poslednom prejave v parlamente som predložila návrh na riešenie tabuizovanej témy v našej spoločnosti. Koalícia mi sľúbila, že o mojom návrhu sa bude hlasovať. A pri hlasovaní dnes už nebohý predseda parlamentu Pavol Paška môj návrh negoval. 

https://www.mojevideo.sk/video/26332/ako_marika_ritomska_nalozila_poslancom.html

Ako teda funguje parlament?  Vezmime si praktický príklad z mojich Zápiskov z parlamentu,  „Líder OĽaNO Matovič, keď sa ocitol v parlamente, vždy zabudol na všetky politické sľuby a najmä odmietol vypracovať jednotný program hnutia, odmietol prevziať zodpovednosť za hnutie.  Ale na druhej strane si stráži stranícke financie, ako keby boli jeho vlastné. Dnes sa nič v jeho politike nezmenilo. Tiež klame a upravuje realitu vo svoj prospech. Ľudia strácajú chuť spolupracovať s ním. Preto zase vo volebnom období 2016 – 2020  z hnutia OĽaNO odišli.

On vlastne ani nerozumie politike. V jeho hlave je politika niečo ako strážny pes, ktorý má štekať na všetko podozrivé. A podozrivé v očiach pána Matoviča je všetko mimo neho, čo on nie je.  Žiaľ jeho predstava sa nestala skutočnosťou a dnes vidíme, ako si z vysokej politiky spravil biznis.

Dôležité je, že konečne občania pochopili, že politici svojimi sľubmi zničili slovenský národ a priviedli ho za 30 rokov do politiky strachu, politiky závisti, politiky chamtivosti.  Občania sú unavení z klamstiev a z manipulácií v médiách. „

Taká je pravda! NEBOJTE SA!  Pripravujeme 6. medzinárodnú konferenciu, o ktorej Vás budeme bližšie a včas informovať.