Od vymenovania novej Matovičovej vlády prešlo 5 týždňov a už nám stihli jej predstavitelia predniesť výhovorky k tomu, čo pred voľbami sľúbili, ukážkou je Programové vyhlásenie vlády a iné je život slovenskej reality. Najčerstvejší prípad je zvolenie sudkyne Aleny Svetlovskej do Súdnej rady SR, čo je v rozpore s Programovým vyhlásením vlády. Nová členka Súdnej rady hovorí, ako sa dostala k práci v mafiánskej herni.
https://domov.sme.sk/c/22392886/sudkyna-svetlovska-so-surovcikom-od-takacovcov-som-sa-ani-nestretla.html?ref=njctse
Z článku vyberám: Odvtedy ste v pravidelnom kontakte? V kontakte sme, poznáme sa celý život. Nie je to však nejaký pravidelný kontakt.
Sme rodina – a jeho líder Kollár si skutočne nemohol vymyslieť lepší názov. Zamestnáva Pčolinských rodinu, milenky, známych, známych svojich známych, známych Fica atd. atd…… Skutočná rodina nepoškvrnených s úžasnou morálkou.S Borisom sa spoznala, keď mala 15 rokov, to je Kollárova klasika, vari je „špecialista na pätnástky“? Ešte viditeľnejšie sú dosadzovania svojich ľudí z tej či tej politickej strany do odborných funkcií.
Výhovorka premiéra Matoviča, že on len zodpovedá za svojich nominantov, nie je na mieste, pretože on najviac kričal pred voľbami o transparentnosti a odbornosti. Je predseda vlády, ktorý už musí prevziať zodpovednosť za celú vládu. Pri nepopulárnych opatreniach sa vyhovárať na hlavného hygienika je už také primitívne, že je to škoda aj komentovať. Ale chystané zrušenie vlakov zadarmo pre dôchodcov len kvôli tomu, že ich cca 4 tisíc denne cestuje, nemôže ostať bez povšimnutia. Dočasné rušenie pre študentov má opodstatnenie, ale pre dôchodcov je čistá výhovorka. Pán premiér asi nevie. že na Slovensku máme aj pracujúcich dôchodcov a nie je ich málo. Asi to neovláda, pretože ináč by sa nebol vyhováral na hlavného hygienika pri striktnom určení času nákupu pre seniorov od 9.00 – 11.00 a sám by ho bol požiadal o prehodnotenie nariadenia a neriešil situáciu až po veľkej kritike samotných dôchodcov, obchodníkov, opozície aj pani prezidentky. A čo sa tu v politike dnes zmenilo v Programovom vyhlásení vlády?
Dajme si otázku, aká je to potom obnova dôvery v právny štát a zabezpečenie toho, aby zákon a spravodlivosť platili pre každého rovnako. Niektoré interpretácie zákonov v súdnych Rozhodnutiach sú priamo v rozpore s Ústavou SR ale aj s judikátom pripojeným k jednotlivému zákonu, paragrafu. Sudcovia automaticky predpokladajú „unavenú obeť“, ktorá prestane bojovať a zmieri sa s tým trusom, čo na ňu nakydal súd. Nebudem definovať jednotlivé chyby, ktoré sú úplne bežné v justičnej praxi, nebudem ani menovať sudcov – gaunerov, ktorí doslova útočia a púšťajú paragrafové hrôzy na žalujúcu obeť. Z mojej dobrovoľnej praxe „právneho zástupcu ad hoc“ by som načrtla len jeden príklad:
Obeť mobbingu žaluje zamestnávateľa. Obeť mala úspech na prvom pojednávaní v tom zmysle, že sudca mohol okamžite rozhodnúť v jej prospech, ale keďže chcel pomôcť žalovanému, tak mohol iba nedokončiť spor, ale nariadil nový termín pojednávania. Ešte predtým však poradil žalovanej strane doslova toto: „Musíte dokázať, že si žalobkyňa neplnila svoju povinnosť podľa zákona, a tiež dokážte, že porušenie pracovnej disciplíny je adekvátne a podľa zákona.“
V nasledujúcom pojednávaní, ešte pred začiatkom pojednávania žalovaný zamestnávateľ oslovil žalujúcu obeť mobbingu, a stalo sa to na chodbe pred súdnou sieňou. Žalovaný navrhol stiahnuť žalobu slovami: „Stiahnite a môžete sa vrátiť na pracovisko.“
V tom okamihu prichádza sudkyňa a svojím výrokom priam zmetie celý právny systém do prachu chodby a opýta sa: „Tak ako ste sa dohodli?“
Pripomínam, že žalujúca strana sa ani neozvala, ale sudkyňa a žalovaný zamestnávateľ zrejme už boli dohodnutí ! Tak vyzerá naša justícia v praxi.
Ako dopadlo Rozhodnutie v tomto prípade? Žalovaný zamestnávateľ neuspel, ale obeť mobbingu sa na pracovisko už nemohla vrátiť. Obeť sa nedomohla svojich práv! A posledná perlička tohto príbehu je, že intrigy voči obeti pokračujú do dnešného dňa a bývalý zamestnávateľ ju prenasleduje aj v civilnom živote. Také sú rozhodnutia našej justície – nazvala by som ich – diabolsky zlé.
Ak si vezmeme tento príklad ako kľúčový a pridáme k nemu ešte finančný problém, potom máme štatistický obraz ľadovca pracovnoprávnych problémov v našej spoločnosti. V našej spoločnosti sú pracovnoprávne problémy viditeľné iba ako vrchol ľadovca. Naši občania odmietajú súdne spory so slovami: Je to zbytočné, súdy sú na strane mocných a bohatých.
Bohužiaľ stále prežívame tragédiu. Po predložení Programového vyhlásenia vlády Matovičovej vlády na rokovanie Národnej rady SR môžem znovu zviditeľniť to, čo tu už osem rokov hlásam(e). Cesta nášho občana na občianskoprávne, pracovnoprávne súdne konanie vedie cez peniaze. Ak mi niekto z Vás povie, že to nie je pravda, tak mu oznamujem že nemá prehľad. Sudca sa bez žaloby a bez advokáta ani nepohne. Žalobu občan nevie napísať a ani prokurátor ju nevezme, ak nie je prehľadná. Kriminalisti sa vecou absolútne odmietajú zaoberať. Žiadny advokát si nezodvihne zadok, ak mu nepredložíte potvrdenku o zaplatení, alebo ak mu nedáte písomný dôkaz o zaplatení po vyhratom procese najmenej 30% z vysúdenej sumy. Ak požiadate Slovenskú advokátsku komoru o pridelenie právnika, pridelený právnik Vás buď odhovorí od podania, alebo jednoducho nič nerobí len sedí a necháva procesu voľný spád. Alebo, ak nájdete advokáta, ktorý sa odhodlá niečo principiálne pre Vás urobiť, tak sudca Vás prevalcuje zaplatenými argumentmi, ktoré si presadí lukratívny advokát zastupujúci zamestnávateľa. To sú moje skúsenosti a skúsenosti mojich klientov.
Mnohé štáty Európskej únie pokročili v kultúre pracoviska podstatne ďalej ako Slovenská republika. V Nemecku sa prevencia násilia na pracoviskách citlivo rieši v prospech poškodeného, a je to iniciatíva nemeckej justície, ktorá si osvojila terminológiu mobbingu. V našich slovenských pomeroch je to zatiaľ nemožné, lebo slovenská justícia nie je pripravená vnímať patologické vzťahy na pracoviskách. A tie nie sú upravené ani v Programovom vyhlásení Matovičovej vlády.
Slovenský občan je pracovitý a chce chodiť do práce, chce mať v práci dobré vzťahy. Mizerná pracovná kultúra je spôsobená priamou záštitou slovenskej justície, ktorá má tisíce výhovoriek, prečo rieši pracovnoprávne spory v neprospech poškodených, a vždy v prospech poškodzovateľov. To nie sú silné slová, naopak, to sú slabé slová proti tomu, čo som videla v praxi A stále zažívam. Slovenský občan – zamestnávateľova obeť – svoj problém skrýva, dusí v sebe a trápi sa doma. Postupne ochorie lebo zamestnávateľ ho začne prenasledovať aj doma. Utrpenie prechádza na celú rodinu a zanecháva stopu na deťoch. Vo výskume pracovnoprávnych vzťahov Inštitút ochrany ústavných práv dospel k záveru:
Slovensko je stále štát v bezprávnom stave. A to nezmení ani matovičova vláda, ktorá si schváli Programové vyhlásenie vlády . A opozícia si oči nevyplače. Ona vie, že 4 roky bude drať poslanecké lavice za peniaze svojich voličov, či všetkých občanov.
Veľkú časť problémov v pracovnoprávnej oblasti tvoria hybridné patologické trendy v medziľudských vzťahoch. Novodobí postkomunistickí otrokári sa prirodzene naučili hovoriť: „Ja rozhodnem…“, „Teba tu nechcem…“, „Ty odtiaľto pôjdeš preč.“ Ak občan – obeť – neodíde dobrovoľne, zamestnávateľ – agresor – sa postará o to, aby sa na Slovensku vôbec nikde nezamestnal. A občanovi obeti nikto nepomôže, žiadny právnik…, hovorím žiadny, lebo súd je posledná inštancia – a tam dopadne zlo zase na obeť. Toto sa volá bezprávny stav. Nikoho nezaujíma, že poškodený človek je dobrý odborník a slušný občan, že tento slušný občan sa náhle stáva sociálnym problémom, zdravotným problémom, a môžeme byť radi ak sa nestane aj kriminálnym problémom. Toto je humanitárna katastrofa Slovenska, lebo ľadovec skrytý pod hladinou Vášho vnímania hrozivo narastá.
Sudcovia v bývalom socialistickom bloku sú vazalmi mamony.Nemorálnosť a krutosť sudcov je horšia ako bomby v Juhoslávii. Ničia aj poslednú štipku nádeje na spravodlivosť. Nedôvera občanov k slovenskej sudcovskej letore je totálna a z oslovených poškodených zamestnancov ako aj z podaných žalobných návrhov (27 obetí) sa dozvedáme špecifickú koreláciu: NULA % dôvery!
Legislatívny nedostatok zákonov postihujúcich vzťahové problémy na pracoviskách je len drobná epizóda v mori nevyriešených nespravodlivých prepustení zo zamestnania. Sudcovia ignorujú porušenia zákonného Procesu pri prepúšťaní. Zamestnávateľ môže prepustiť zamestnanca tak, ako sa jemu zachce a nikto ho za to nevolá na zodpovednosť. Nedodržiavajú sa ani tie zákony, ktoré existujú! A nesúdi sa podľa tých zákonov, podľa ktorých sa súdiť má! To je právna katastrofa Slovenska. Toto by si mala všimnúť aj nová miniisterka spravodlivosti SR.
Pozrime si štátne úrady, ako sme to zistili v našom výskume: Neviem o tom, či niektorý štát na svete má takú hlúposť vo svojich úradných dokumentoch, ako sa nachádza v závere šetrenia Inšpektorátu práce. Celý dokument môže hovoriť o tom, že sťažovateľ je oprávnený a má pravdu že zamestnávateľ ho poškodil, ale v závere je napísané: Obráťte sa na súd. Vyjadrenie Inšpektorátu práce nie je právne záväzný doklad, resp. nemá právny dosah na Rozhodnutie súdu. Na idiotstvo v úradnom dokumente nadväzuje súdny proces. Poškodený sa domáha svojho práva, veď aj inšpektori práce mu povedali že má pravdu a má sa obrátiť na súd. Predložený dokument sudca ani nečíta – ale doslova zhodí zo stola ako smeti. Z toho vyplýva, že celý Inšpektorát práce je len na to, aby slúžil štátu, ale nesmie slúžiť občanovi! Toto je štátne otrokárstvo a právna šikana ! Ako môže štátny úradný sektor vydať právne šetrenie so záverom že občan má pravdu a je mu to na vytretie – s prepáčením – na klozet !
Iná smiešna inštitúcia na ochranu práv poškodených je Verejný ochranca práv, alebo Slovenské národné stredisko pre ľudské práva. Ich výklad zákona je len krásnou slohovou prácou na tému „porušenie zákona“, ale vzápätí všetko negujú a nedajú občanovi žiadnu šancu bojovať s násilím na pracovisku. Do svojho záveru si píšu rovnaký idiotský výrok ako to robí Inšpektorát práce.
Takáto štátna politika je právna demagógia najhrubšej kategórie. Nášmu Slovensku chýbajú ľudia, ktorí by nahlas povedali, že ten, alebo onen právnik je gauner, alebo že ten, alebo onen zamestnávateľ je s prepáčením sviňa a nemá právo zamestnávať ľudí. Slovensku chýba šľachetný a rytiersky sudcovský talár, ktorý by stál na strane poškodeného zamestnanca. Chýbajú nám dôstojné procesy na súdoch. Naše zákony sú pre sudcov asi nezrozumiteľné, lebo súdia od buka do buka ako im silnejší, alebo bohatší klient našepká. Prípad našich antidiskriminačných žalôb je toho markantným príkladom. Občan bojuje proti nezávislému štátnemu úradu, ktorý si najal skorumpovaného advokáta za lukratívnu odmenu. Z etického hľadiska smiešne dohody medzi advokátom a sudcom sú priam do neba volajúca závislosť na úplatkoch. Je úplne jedno či sú úplatky pre sudcu priame, nepriame, alebo dodatočné – stále sú to úplatky, a sudcovia z nich profitujú viac než je bežnému občanovi známe. Štátny zamestnávateľ si zaplatí drahého advokáta z peňazí štátneho rozpočtu, ktorý v snahe presvedčiť súd podnikne aj cestu porušenia Zákonníka práce a žiada Rozsudok v rozpore so zákonom, paragraf si sudca prekrúti raz na jednu, inokedy na druhú stranu a Rozsudok v mene republiky je v rozpore so zákonom, poškodí poškodeného…, ale sudca sa má nezávisle dobre a prilepší si aj advokát, aj jeho klient zamestnávateľ. Štátna kasa a dane občanov sú odčerpané tam kde nemali ísť.
Zamyslite sa nad odkazom z roku 2013 pre náš štát, kedy som v Národnej rade SR žiadala empatiu štátu v tomto: Človek, ktorý prišiel o prácu chce vedieť, že iná možnosť nebola, a prepustenie bolo spravodlivé. Prepustený človek chce naďalej žiť dôstojným životom.
Dovolím si stručný abstrakt z hore povedaného pre novú ministerku spravodlivosti SR: Zmenou režimu zo socialistického na trhový sa ukázala fatálna nepripravenosť našej justície. Riešením by mali byť špecializované súdy. Diverzifikácia je pojem, ktorý zasiahol všetky sociálne štruktúry – od diverzity energetických zdrojov až po diverzitu ľudských odborných zdrojov. Bolo by totálnou slepotou nevidieť potrebu diverzity aj v justičnej praxi. Diverzifikácia určite zasiahne aj súdy. Kto by to nechcel vidieť, pripomeniem prvú lastovičku justičnej diverzity – tzv. Špecializované súdy. Výsledky mojich odborných prieskumov sa dajú pretaviť do jedinej vety: Druhým krokom diverzifikácie slovenskej justície, alebo ak chcete špecializácie súdov, by malo byť zariadenie Pracovných súdov.
Pracovné súdy by mali byť zriadené v každom okrese a ich Rozhodnutia by mali byť promptné, a vždy v prospech poškodeného. Dovoľte ešte jednu poznámku: Dcéra starozákonnej spravodlivosti, naša slepá Justícia je zaskočená a neschopná riešiť tieto spory ktoré sa vyrojili z pracovného prostredia ako muchy zo zdochliny.Riešením sú Pracovné súdy so špecializáciou na Pracovné právo a na Procesné právo. Prečo aj Procesné právo? Lebo aj súdny proces môže byť diagnostikovaný ako pochybený pracovný proces. Musím zároveň konštatovať: Úroveň vedeckého poznania o správaní sa skupín, úroveň sociologického a právneho usmerňovania vzťahov v komunitách, to sú dve rozdielne poschodia.
Potvrdila to aj naša 1.medzinárodná konferencia Ľudsko-právny rozmer ochrany práv zamestnancov, (ďalej iba Konferencia), konaná 13. 11. 2013 na pôde nášho slovenského parlamentu. Bola to v Európskej únii úplne prvá Konferencia takéhoto zamerania na pôde Národnej rady Slovenskej republiky. Všetky podobné konferencie v Európskej únii bývajú organizované len v rámci mimovládnych občianskych spolkoch. Potvrdili sme, žiaľ, vedecké poznania ešte vždy nedospeli k zásadným spoločným poučkám. Nemáme ani odborníkov, ani zákony, ani pravidlá, ani etiketu.
Riadiaci pracovníci častokrát nevedia o svojich psychopatiách, sú často brutálni a nevychovaní. Nevedia identifikovať seba, nespoznávajú svoje komunitné módy správania sa ako zvieracie módy. Na pracoviskách doslova uvádzajú mobbing ako jediný spôsob riadenia. Nikto z mobbérov nepozná rozdiel medzi výhradou voči zle vykonanej práci, a medzi mobbingom a bossingom. Nevedia, nepoznajú etickú normu v sociálnom správaní sa. Problém je však širší a hlbší. Otázku, ako predchádzať sociálne patologickému druhu násilia v spoločenstve ľudí, nedokážu zodpovedať ani psychológovia, ani právnici, ale ani sociológovia. O prevencii a prvej pomoci pre poškodených zatiaľ iba diskutujeme, súdime sa, a prvé pokusy na našich súdoch vyzerajú ako hororové scenáre. Sudcovia dávajú za pravdu mobbérom. Čo k tomu dodať? Konštatujeme len to, čo sa hovorí už 24 rokov: Slovensko je bezprávny štát.
Ak ste príliš dobrý vo svojom odbore, a šéf sa bojí že ho prerastiete, bojte sa bossingu, mobbingu, určite sa ich dočkáte. Slovensko vás nesklame. A záverom jeden príklad z praxe, ktorý ste mi poslali:
“Učil som na jednej Bratislavskej základnej škole, kde som upozornil spolu s jednou kolegyňou na obrovské mrhanie finančných zdrojov. Na konci školského roka sme dostali výpovede. Na základe nášho upozornenia prebehla finančná kontrola, ktorá zistila porušenie finančnej disciplíny v hodnote 100 000 eur. Finančná kontrola sa mala prejednať na obecnom zastupiteľstve už pred mesiacom. Stále sa tak nestalo a bojím sa, že nie je o to záujem to prejednať . Mám dokumenty, ktoré potvrdzujú moje slová. . Ja som učil na škole len rok, ale dozvedel som sa, že za 8 rokov, čo je p. riaditeľka na škole bolo prepustených vyše 40 učiteľov. Učil som 10 rokov, ale to, čo som prežil na tejto škole ma od profesie ktorú milujem odradilo na veľa rokov.“
Celá debata | RSS tejto debaty