Vážení študenti práva (a nielen Vy) pokračujeme zadarmo v praktických skúsenostiach a v šírení osvety a monitoringu o histórii budovania demokracie po slovensky. Nadväzujem na minulý článok, v ktorom som poukázala na prácu asistentov poslancov parlamentu. Dosiaľ nemá asistent poslanca náplň práce. Ale komu to vadí a komu to vyhovuje. Ani novinári v tom nemajú žiadnu tému.
Pred blížiacim sa 17. novembrom len pripomínam: Ešte – dňa 20. júna 2025 sme poslali e-mail poslancovi Progresívneho Slovenska Michalovi Šimečkovi.
„Dobrý deň, Vážený pán poslanec, v tomto období uplynulo trinásť rokov, odkedy Inštitút ochrany ústavných práv (predtým Práca a vzťahy – vo volebnom období 2012 – 2016) začal zviditeľňovať tabuizovanú problematiku psychického násilia na pracoviskách. Našu tému sme zaznamenávali do Zborníkov a uložili do slovenských knižníc. A vzhľadom k tomu, že problematika šikany sa šíri v krajinách Európskej únie, preto by sme chceli, aby ste túto tému riešili a dovolíme si navrhnúť Vám osobné stretnutie. Vopred ďakujeme za Váš čas a Vašu odpoveď. S úctou IOÚP“
Len pre malú informáciu Michal Šimečka – má dvoch asistentov, a to – od 1. 6. 2025 a od 10. 7. 2025.
Prečo do dnešného dňa nám neprišla žiadna odpoveď. Akú majú asistenti poslancov náplň práce, keď ani na e-mail občana neodpovedia. Alebo nechcú odpovedať. Aj keď v parlamentnom inštitúte má každý asistent zmluvu uzavretú podľa Občianskeho zákona, podľa Zákonníka práce a podľa Obchodného zákona. Ale aká je pracovná náplň asistenta to je tajomstvom v každom volebnom období. Zneužívanie tejto funkcie začal úž poslanec Igor Matovič, keď zaviedol asistenta za 1 euro. Kopíruje ho aj KDH. Príkladom je poslanec Igor Dušenka s asistentom za 1 euro.
Dňa 17. novembra 2025 uplynie 13 rokov, odkedy sme začali monitorovať pracoviská s podozrením na výskyt psychického teroru voči zamestnancov, resp. mobbing, bossing, známy aj ako šikana. V 21. storočí sa človek človeku stal vlkom. Skúmanie problematiky psychického teroru na pracoviskách nás priviedlo k presvedčeniu, že naša téma – šikana je potrebná pre celý národ. Lebo má následky ekonomické ,zdravotné a sociálne. Legislatívny nedostatok zákonov, ktoré by sankcionovali vzťahové problémy na pracoviskách (na školách) je len drobná epizóda v mori nevyriešených nespravodlivých prepustení zo zamestnania. Každý krok, ktorý sme za 13 rokov podnikli, je dôkazom dramatických dôsledkov pre obete.
A čo naše právo? Aj tu sme sa dostali k zisteniu, že naše právo neslúži svojmu účelu? Sudcovia ignorujú porušenia zákonného procesu pri prepúšťaní.
Do centra odignorovania právneho problému pomocou právnej teórie dochádza na prvom stupni. Ak potom dáte odvolanie na krajský súd, tento pokračuje v odkláňaní sa od obsahových náležitostí uvedených v žalobných návrhoch. A Najvyšší súd SR – to je detto. Mojím vstupom do súdnych konaní v roku 2012 a v ďalších rokoch sme poukázali ako súdy všetkých stupňov odkláňajú pozornosť pri dokazovaní od merita veci.
Z dvoch medzinárodných konferencií, ktoré som organizovala v parlamente v minulom volebnom období, vzniklo poučenie: Prejavy násilia v zamestnaní sú vo svojej podstate takmer v každej krajine rovnaké, líšia sa len jazykom a niekedy tradičnými formami hierarchie. Legislatívne kroky požadované proti mobbingu sú v každom štáte Európskej únie rovnaké. Psychické násilie a tzv. vzťahová patológia vo firmách i v spoločnosti (mobbing, bossing, bullying) majú s ekonomickým násilím a šikanou (krádeže, korupcia, defraudácia) spoločné oveľa viac než je oficiálna prezentácia systému ochotná pripustiť.
Všade nám hovoria, všade nám píšu, že justičný systém zlyháva. Občania sú už z toho znechutení. Ale všetko je to zase, že niekto ba všetci majú strach o prácu. Vážení, jeden cez druhého sa nám prezentujú politici a hľadajú svojich fanúšikov. Kto však potrebuje politiku, kde si každý len zakorenil svoju moc?
Patologická kultúra má za následok patologické vzťahy. Zlá kultúra práce sa prejavuje mobbingovým syndrómom.
Aj na Slovensku občania hľadajú pomoc pred vytláčaním z pracoviska. Skúmali sme, ako sa občania správajú, ak nájdu niekoho, kto im chce pomôcť. Dlhé hodiny rozhovorov, pri ktorých som počúvala problémy utláčaných zamestnancov alebo priamo nezamestnaných. Potrebovali všetku tú bezprávnosť osobne prežitú vypovedať niekomu. Postupne sa stávali náplňou práce psychológov, psychiatrov. Postupne sme zistili, že tento problém je v celej našej spoločnosti ďaleko hlbší než sa zdá na prvý pohľad. Prečo? Lebo ho stále nechceme vidieť a nechceme pomenovať. Vyskytuje sa všade bez ohľadu na elitné vzdelanie, každý zamestnanec môže byť otrokom svojho zamestnávateľa. Zamestnávateľ má možnosť vyžadovať prácu nad čas bez honorovania, môže prepustiť otca rodiny bez udania dôvodu, môže zobrať príplatky, môže nedať odmeny, môže zobrať zamestnancovi všetko, čo je v súčasnosti cenené a čo je dôležité pre život. A hlavne môže zobrať prácu. Náš výskum priniesol definíciu súčasného otrokárstva.
Ďalšou etapou výskumu bolo podanie žalobných návrhov v mene našich týraných zamestnancov. Spolu s nimi sme skúmali cestu za spravodlivosťou. Začali sme robiť monitoring, dokumentovať práva zamestnancov, občanov, resp. voličov: prípad lekárky z Univerzitnej nemocnice Bratislava – Kramáre, učiteliek z Materskej škôlky z Petržalky, udržbára z Domova sociálnej starostlivosti v Petržalke, učiteľky zo Základnej školy Chminianske Jakubovany, inžiniera zo Stavebného bytového družstva v Žiline, odborového predáka zo Železničnej spoločnosti Cargo Slovakia, a.s., Bratislava, inžinierky z Ministerstva spravodlivosti SR, inžinierky z Úradu zahraničných Slovákov, učiteľky z Gymnázia Janka Kráľa, Zlaté Moravce, zdravotnej sestry z Národného onkologického ústavu Bratislava, štátnej zamestnankyne z Úradu práce Dolný Kubín, zamestnancov z Ústavu pamäti národa, štátnej zamestnankyne z Úradu práce Nové Mesto nad Váhom, štátnej zamestnankyne zo Slovenského národného strediska pre ľudské práva, štátneho zamestnanca z Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR, vychovávateľa z Reedukačného centra Vráble, štátnych zamestnancov z Inšpektorátov práce, riaditeľky z Centra sociálnej starostlivosti Budmerice, vychovávateľky z Centra voľného času Pezinok, zdravotnej sestry z Univerzitnej nemocnice v Bratislave. Jedna pani docentka, naša zosnulá spolupracovníčka, bola doslova vymobbovaná zo sveta. Ako psychologička bola presvedčená, že to zvládne, ale zradilo ju telo, zomrela na rakovinu. 14. nov 2016
Všetci títo zamestnanci túžili vrátiť sa späť k svojej práci. Ale na súde postupne zistili, že táto cesta nebude rýchla. Aj tu je sudca, ktorý sa stal doménou úspechu či neúspechu vyhratého či prehratého sporu. Výskum pokračoval a obetí túžiacich po svojej práci pribúdalo. Kto je víťaz, ak poškodený zostane na pracovisku, ale musí užívať lieky na krvný tlak, na srdce, na cukrovku, na spanie, na celodenné upokojovanie nervov? https://blog.sme.sk/ritomska/politika/vari-obcanom-stacia-pondelkove-pochody-na-bonaparte
https://blog.sme.sk/ritomska/politika/masmedialne-spravodajstvo
Ako šiel vývoj našej demokracie, prichádzali občania na zistenie, že len aktívnym a odvážným pripojením sa im môže priniesť úspech. A svojím vlastným úsilím môže každý občan šíriť osvetu. Ale POZOR, ukážeme si na tejto konferencii, že takáto predstava nemá a nemusí mať víťazstvo. PREČO? Už v Národnej rade SR ako poslankyňa som si myslela, že zákony nám tu predkladajú poslanci parlamentu. Ale postupne som zistila, že to nie je vôbec pravda. Parlament pracuje podľa dokumentu Programové vyhlásenie vlády. A prijímajú sa zákony v súlade s jeho koncepciou.
Poslanci opozície síce môžu predkladať zákony, ale nakoľko sú v menšom počte, tak tieto ich zákony nemajú šancu, aby boli schválené. Toto je dôležité zistenie, o ktorom sme dosiaľ nevedeli, lebo sme sa o to nezaujímali, a tak sme tu , aby sme Vám túto pravdu dali na vedomie Vám občanom. Ani sme sa nezaujímali, ako sa nám takto strácajú peniaze občanov, voličov. V takomto nastavení našej politiky je potom pre našu vládu jednoduchšie plakať, že nemáme peniaze na zdravotníctvo, školstvo, kultúru, ako povedať ľuďom pravdu.
Konštatujeme, že v súčasnom systéme vládne politika strachu, politika moci, politika závisti, politika korupcie, rodinkárstva a známosti.
Od roku 2012 sme Vám občanom prinášali osvetu, poznatky, riešenia o novej ceste, ktorá by priniesla novú zmenu politiky, a tie sme zaznamenali do našich Zborníkov v roku 2013, 2014, 2017. Všetkým obetiam, ktorým mocipáni vzali chlieb a spôsobili zničenie ich existencie.
Naši občania chceli, aby sa po roku 1989 aj naša krajina zaradila medzi slušné a duchovne vyspelé krajiny sveta, ktoré sme dovtedy mohli pozorovať len z diaľky akoby za oponou v divadelnej manéži.
Ak si nájdete prácu v tom čase si ani neuvedomíte, aké dôležité sú v práci pracovné vzťahy. Každý pri práci hľadá, aký bude mať príjem za vykonanú prácu. Ale treba si uvedomiť, že podstata našej práce v IOÚP je povyšiť človeka s veľkým Č, jeho ľudskú dôstojnosť. Už v parlamente som poukázala, že za posledných 36 rokov sme v práci človeka vytvorili zvierací model práce.
Moc v politike získala politická strana SMER a postupne mala aj svojich prívržencov. Rozrástla sa veľká rodina po celom Slovensku. Ak ste bol členom či prívržencom ľahko ste si našiel prácu. Mnoho prípadov, kde sa vyskytol mobbing na pracovisku bolo vďaka silnej moci politickej strany SMER. Každý mobbér, za ktorým stála politická, mocenská strana, nám reagoval rôzne. Niekto reagoval svojím listom, iný na nás poslal svojho advokáta. Kto sa zamyslel nad tým, kým je advokát platený. Skúmali sme aj túto oblasť draho platených advokátov. Postupne sme zistili, že v tejto problematike nie sú pevné základy. Len jedno je tu spoločné. Presunúť svoju zodpovednosť na druhého. Dôsledok mobbingu je psychosociálny pracovný úraz, ktorý treba hodnotiť rovnako ako iné poškodenie zdravia na pracovisku. A tento skutok patrí pod pracovné právo.
Ale to je málo. Duševní trpaslíkovia budú vždy vo väčšine. Slováci sú manipulovaní médiami a zaťažovaní politickými klebetami, ohováraním, rafinovaným znevažovaním práce našich najvyšších predstaviteľov v priamom prenose cez médiá.
Sankcionovanie šikanovania ako formy psychického násilia je pre naše 21. storočie oneskorená úloha našich zákonodarcov. Šikanovanie je čisté násilie, ktoré môže postihnúť niekoho nezávisle od jeho promorbídnej osobnosti.
Ako každá choroba, tak aj patologický vzťah má najmenej jednu príčinu. Ide o vzťah najmenej medzi dvomi osobami. Hľadáme a identifikujeme príčinu. Obvyklou príčinou patologického vzťahu je sociálne deformovaná osobnosť, resp. zle vychovaný, alebo psychicky poškodený človek ktorý nejakým spôsobom (obvykle psychicky) týra inú osobu, často viac osôb.
To je absolútna väčšina vzťahov medzi ľuďmi – jeden je predátor, kanibal, a ostatní sú obeťami, korisťou, vykorisťovaní (mnohí podriadení sú obvykle obeťami, často nevedome). Týrané osoby (obete) nedokážu zo vzťahu „vycúvať“, preto patologický vzťah najmenej dvoch osôb trvá, hoci je zlý, chorobný. Tyran sám sa nikdy nevzdá, resp. nevycúva zo vzťahu, nie dobrovoľne, on nikdy neuvoľní týranú osobu. Niekedy ani pod hrozbou zákonnej moci. Tyran sa snaží vždy dosiahnuť svoj tyranský cieľ: Duševne konzumovať, deprimovať, deptať, zatlačiť alebo vytlačiť zo zamestnania, vidieť osobu „zlomenú“, „zavrieť osobu“ na psychiatrické oddelenie, ak sa nepodarí do väzenia.
Pre poškodenú obeť je nemožné zistiť, čo je príčinou zlého vzťahu, a čo je príčinou poškodenia utýranej duše, hoci častokrát sama si povie, že ktosi mu (jej) ublížil a psychicky ho (ju) týra. Odborníci na etiku a sociológiu si všimli aj v ľudských spoločenstvách rovnaké útoky s tým rozdielom, že ľudskí útočníci zneužívajú na útoky SLOVO. Hovorenú reč. Ide najmä o psychické útoky, intrigy a šikanovanie s následkami psychického utrpenia obete. Základným rozdielom medzi mobbingom zvieracích a ľudských komunít je v prvotnom poškodení jednotlivca. Mobbované zviera býva poškodzované fyzicky. Mobbovaný človek je poškodzovaný psychicky – trpí psychotraumou
Po roku 1989 sa novinári nevenovali téme, ako si zvolení poslanci plnia svoje skutky pre voličov, resp ako si plnia svoje volebné programy, s ktorými prišli do parlamentu. O tom, či sa zmenila vymožiteľnosť práva v tomto volebnom období možno konštatovať – rovnako nie. Problémom je uplatňovanie práva a zákona v praxi. Po schválení zákona v parlamente by sa mala začať druhá fáza legislatívnej činnosti poslancov – aplikovanie práva a skúmanie dopadov nových zákonov na život občanov. Má to byť súčasť tvorby zákona, ale nie je. Myslíte, že nemá byť? Tak sa opýtam: Ako zistí výrobca automobilov, či je jeho produkt žiadúci? Tvorba zákonov je tiež produktivita.
V našom tradovanom politickom systéme riadenia spoločnosti, ktorému sa dá prilepiť nálepka európsky politický systém, (je úplne jedno, či je pri moci socialistická, alebo pravicová vláda) stále vidíme rovnaký európsky politický systém budovaný na princípe upevňovania získanej moci.
Princíp všeobecného blaha je potlačený starosťou o moc. Cieľom politického princípu je moc. Znovu nám to ukazujú staronové štruktúry poslancov, ktorí v snahe ako samci na čele svorky, naliehavo vykrikujú, že potrebujú znovu moc nad Vami, nad voličmi, nad občanmi pomocou nových názvov politických strán. A pomocou svojich „ľudí“ si chcú znovu zriadiť kreslo platené voličmi.
Nepomohla zmeniť politický systém ani nedávna minulosť – vražda mladého novinára Janka Kuciaka, ani pochody za slušné Slovensko – je to len ďalšia túžba po moci. Ale za tým všetkým sa zase len skrýva naliehavosť a neschopnosť ovládania si svojho ega a svojej chamtivosti po moci.
Nikto sa neopýtal, či môže Janko Kuciak napísať to, čo si myslel
Nikto Vám tu občanom, voličom, zamestnancom nedáva nádej a blaho do života.
A za všetky obete prinášam názor jednej odvážne bojovníčky: „Nie je prekvapivé, že prípadov mobbigu na súde, je čoraz viac. Mobbing totiž dosť dobre zaberá, ako účinný prostriedok zbavovania sa zamestnancov bez vzniknutých nákladov a zamestnanci, ktori na takéto odchody pristúpili, vlastne dali voľnú ruku týmto zamestnávateľom a v ich tom len a len posilnili, že sa to oplatí robiť, lebo to zaberá a nikto sa nebráni. Len, čim viac je takýchto vynútených odchodov, tým viac sa to dostáva do éteru, lebo aj keď ľudia mlčia o následkoch konania na svoju osobu, tie tam predsa sú a to minimálne financie, lebo práca sa veru nehľadá ľahko. A to už je neskoro oľutovať svoj odchod, tak možno vtedy sa niektorí pokúsia aspoň o nejakú nápravu, podaním žaloby na súd. Len tu je ďalšia prekážka, súdy takéto prípady „nemajú radi“, preto hľadajú len spôsoby, ako ich zamietnuť, lebo to je najjednoduchšie.
Sudcovia nemajú radi prípady diskriminácie. Nechcú to vôbec vidieť, že ide o skrytú manipuláciu zo strany zamestnávateľov o zneužívanie práva na škodu zamestnanca, napr keď sa účelovo a klamlivo vytýkajú zamestnancovi nedostatky, ktoré sa ani nevyskytli v podobe odovzdaných upozornení.
Súd jednoducho skonštatuje, že ten zamestnanec je lajdák, a ak ten dostane výpoveď účelovo, tak ani nemá potrebu skúmať pravdivosť tvrdení v upozorneniach, /že ho možno trošku šikanovali, no a čo veď „nedobre pracoval“, možno, to bolo preto/. Nehovoriac o tom, že mnohokrát zamestnanec už nemá prístup ani k údajom k svojej ochrane, potom nevie preukázať opak. Manipuluje sa ďalej na súde.
A ani tomu nerozumiem, ako sa môže tváriť súd, že takýto problém neexituje, keď už je podaná žaloba, však na internete je kopa informácíí o tom, že sa v celej EÚ vyčísľujú škody vzniknuté šikanou a robí sa v tejto oblasti výskum a rôzne štúdie a dokonca Európska únia sa ešte v roku 2002 snažila vytvoriť jednotnú definíciu pre mobbing, aby sa to mohlo riešiť v smernici, avšak ani tam zrejme nebola dostatočná politická vôľa.
Ale to je málo. Duševní trpaslíkovia budú vždy vo väčšine. Slováci sú manipulovaní médiami a zaťažovaní politickými klebetami, ohováraním, rafinovaným znevažovaním práce našich najvyšších predstaviteľov v priamom prenose cez médiá.
Sankcionovanie šikanovania ako formy psychického násilia je pre naše 21. storočie oneskorená úloha našich zákonodarcov. Šikanovanie je čisté násilie, ktoré môže postihnúť niekoho nezávisle od jeho promorbídnej osobnosti.
Ako každá choroba, tak aj patologický vzťah má najmenej jednu príčinu. Ide o vzťah najmenej medzi dvomi osobami. Hľadáme a identifikujeme príčinu. Obvyklou príčinou patologického vzťahu je sociálne deformovaná osobnosť, resp. zle vychovaný, alebo psychicky poškodený človek ktorý nejakým spôsobom (obvykle psychicky) týra inú osobu, často viac osôb.
To je absolútna väčšina vzťahov medzi ľuďmi – jeden je predátor, kanibal, a ostatní sú obeťami, korisťou, vykorisťovaní (mnohí podriadení sú obvykle obeťami, často nevedome). Týrané osoby (obete) nedokážu zo vzťahu „vycúvať“, preto patologický vzťah najmenej dvoch osôb trvá, hoci je zlý, chorobný. Tyran sám sa nikdy nevzdá, resp. nevycúva zo vzťahu, nie dobrovoľne, on nikdy neuvoľní týranú osobu. Niekedy ani pod hrozbou zákonnej moci. Tyran sa snaží vždy dosiahnuť svoj tyranský cieľ: Duševne konzumovať, deprimovať, deptať, zatlačiť alebo vytlačiť zo zamestnania, vidieť osobu „zlomenú“, „zavrieť osobu“ na psychiatrické oddelenie, ak sa nepodarí do väzenia.
Pre poškodenú obeť je nemožné zistiť, čo je príčinou zlého vzťahu, a čo je príčinou poškodenia utýranej duše, hoci častokrát sama si povie, že ktosi mu (jej) ublížil a psychicky ho (ju) týra. Odborníci na etiku a sociológiu si všimli aj v ľudských spoločenstvách rovnaké útoky s tým rozdielom, že ľudskí útočníci zneužívajú na útoky SLOVO. Hovorenú reč. Ide najmä o psychické útoky, intrigy a šikanovanie s následkami psychického utrpenia obete. Základným rozdielom medzi mobbingom zvieracích a ľudských komunít je v prvotnom poškodení jednotlivca. Mobbované zviera býva poškodzované fyzicky. Mobbovaný človek je poškodzovaný psychicky – trpí psychotraumou
Po roku 1989 sa novinári nevenovali téme, ako si zvolení poslanci plnia svoje skutky pre voličov, resp ako si plnia svoje volebné programy, s ktorými prišli do parlamentu. O tom, či sa zmenila vymožiteľnosť práva v tomto volebnom období možno konštatovať – rovnako nie. Problémom je uplatňovanie práva a zákona v praxi. Po schválení zákona v parlamente by sa mala začať druhá fáza legislatívnej činnosti poslancov – aplikovanie práva a skúmanie dopadov nových zákonov na život občanov. Má to byť súčasť tvorby zákona, ale nie je. Myslíte, že nemá byť? Tak sa opýtam: Ako zistí výrobca automobilov, či je jeho produkt žiadúci? Tvorba zákonov je tiež produktivita.
V našom tradovanom politickom systéme riadenia spoločnosti, ktorému sa dá prilepiť nálepka európsky politický systém, (je úplne jedno, či je pri moci socialistická, alebo pravicová vláda) stále vidíme rovnaký európsky politický systém budovaný na princípe upevňovania získanej moci.
Princíp všeobecného blaha je potlačený starosťou o moc. Cieľom politického princípu je moc.
Riešiť totiž rozhodne máme čo. Naša krajina čelí výzvam zvonku i zvnútra, a je ich toľko, že nevieme, čo skôr. Školstvo? Bezpečnosť? Zdravotníctvo? Svet sa mení. Meníme sa s ním? Chceme si niečo zo starých dobrých čias nechať?
S účinnosťou od 1. septembra 2025 Rektor Trnavskej univerzity v Trnave vydáva pokyn „Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania a ochrana pred prejavmi intolerancie na Trnavskej univerzite v Trnave“, ktorým zakotvuje uplatňovanie zásady rovného zaobchádzania, neakceptovania prejavov intolerancie a ustanovuje postupy, ak dôjde k porušeniu týchto zásad. (Predpis č. 15/2025)
Univerzita neakceptuje akékoľvek obťažovanie vrátane sexuálneho obťažovania (neželané sexuálne návrhy, sexuálne vtipy, urážlivé výroky a pod.), ako aj rôzne prejavy šikanovania na akademickej pôde (napr. mobbing, bossing).
https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/774027-ktore-problemy-slovenska-vas-najviac-trapia-a-myslite-si-ze-by-sme-o-nich-mali-hovorit-spolocne/
Hrozby s novými názvami, ale so starou podstatou alebo Slovák sa naučí aj s vlkmi vyť.
LEBO 17. november ešte neskončil alebo v „blate“ je ťažké žiť.
Celá debata | RSS tejto debaty